Veľká Británia

Sir John Soane’s Museum Kde architekt ukryl celý svoj svet

V Londýne existujú múzeá, do ktorých idete za konkrétnym obrazom, sochou či historickou udalosťou. A potom je tu Sir John Soane’s Museum. Malý dom na Lincoln’s Inn Fields, ktorý vás zvonku takmer ničím neupúta, no po prekročení jeho prahu sa ocitnete vo svete, ktorý vyzerá ako kombinácia umeleckej galérie, archeologického náleziska, architektonického ateliéru a súkromnej zbierky veľmi excentrického človeka.

Sir John Soane (1753 – 1837) patril medzi najvýznamnejších britských architektov svojej doby. Zaujímala ho však nielen architektúra. Zbieral obrazy, sochy, starožitnosti, knihy, nábytok, architektonické modely aj fragmenty starovekých stavieb.

A namiesto toho, aby ich niekde uskladnil, vytvoril z vlastného domu obrovskú scénu, na ktorej spolu všetky tieto predmety komunikujú. Najväčšie čaro múzea preto nespočíva v jednej konkrétnej zbierke, ale v celku.

Syn murára, ktorý sa dostal medzi elitu

John Soane sa narodil v roku 1753 ako štvrtý syn murára. K architektúre sa dostal vďaka talentu na kreslenie a kontaktom svojho otca. Už ako mladý študent na Royal Academy získal v roku 1776 prestížnu zlatú medailu za architektúru.

Ocenenie mu otvorilo cestu k veľkej životnej skúsenosti – Grand Tour po Európe. V Taliansku študoval antickú architektúru, navštívil Rím, Pompeje či Paestum a práve staroveké ruiny sa stali jedným z najväčších zdrojov jeho neskoršej tvorby.

Soane sa postupne vypracoval medzi najúspešnejších britských architektov. V roku 1806 sa stal profesorom architektúry na Royal Academy a svoju zbierku začal využívať aj ako učebnú pomôcku pre študentov architektúry.

Zhromažďoval sadrové odliatky, modely antických stavieb, knihy a kresby, aby jeho žiaci mohli architektúru nielen čítať, ale doslova vidieť pred sebou. Jeho vlastný dom sa tak postupne menil na akúsi učebnicu architektúry v troch rozmeroch.

Tri domy, jeden veľký sen

Soane sa na Lincoln’s Inn Fields usadil už v roku 1792. Postupne však susedné domy prestavoval a prepájal. Najdôležitejší bol dom číslo 13, ktorý kúpil v roku 1807. Práve tu vznikla väčšina priestorov, ktoré dnes poznáme ako múzeum. Keď jeho zbierka ďalej rástla, Soane v roku 1823 kúpil aj dom číslo 14 a prestaval ho tak, aby získal ďalší priestor pre svoju zbierku obrazov.

Výsledok je fascinujúci. Miestnosti sú malé, ale otvorené, prekvapivo na seba nadväzujú a využívajú zrkadlá, svetlíky, kupoly, skryté zdroje svetla či pohyblivé panely. Soane nechcel, aby návštevník jednoducho vošiel do miestnosti a pozrel sa na exponáty. Chcel, aby bol prekvapený. A presne to sa deje dodnes.

Múzeum, ktoré malo zostať navždy rovnaké

Na konci života si Soane uvedomoval, že po jeho smrti by sa jeho zbierka mohla rozpredať alebo rozptýliť. Preto urobil niečo, čo bolo na tú dobu mimoriadne.

V roku 1833 presadil osobitný zákon britského parlamentu, ktorým zabezpečil zachovanie svojho domu a zbierky a ich sprístupnenie verejnosti. Múzeum malo zostať v pôvodnej podobe, v akej sa nachádzalo v okamihu jeho smrti, a vstup mal zostať bezplatný. Soane zomrel v januári 1837 a jeho želanie sa dodnes rešpektuje.

Preto má dnešný návštevník unikátnu možnosť prejsť sa domom takmer tak, ako ho poznal jeho pôvodný majiteľ v roku 1837. Múzeum dnes navštívi viac ako 100 000 ľudí ročne a vstup je stále zadarmo.

Keď je múzeum zároveň umeleckým dielom

Prvou vecou, ktorá vás v Soaneovom múzeu pravdepodobne dostane, nie je konkrétny exponát. Je to priestor. Soane experimentoval so svetlom a optickými ilúziami. Zrkadlá dokážu malú miestnosť opticky zväčšiť, svetlo prichádza cez skryté svetlíky a obrazy, sochy a architektonické fragmenty sú zoradené tak, aby vytvárali úplne konkrétne kompozície.

Na prvý pohľad môže zbierka pôsobiť chaoticky. V skutočnosti však Soane predmety neustále premiestňoval a premýšľal nad tým, ako budú vyzerať spolu. Staroveký fragment tak môže stáť vedľa modelu jeho vlastnej budovy a obraz môže byť umiestnený presne tam, kde ho zasiahne určité svetlo. Je to skôr scénografia než klasická múzejná expozícia.

Poklad z Egypta: sarkofág faraóna Setiho I.

Jedným z absolútnych vrcholov prehliadky je 3 000 rokov starý alabastrový sarkofág faraóna Setiho I. Seti I. zomrel približne v roku 1279 pred Kristom a pochovaný bol v Údolí kráľov. Jeho hrobku objavil v roku 1817 taliansky dobrodruh Giovanni Battista Belzoni – fascinujúca postava, ktorá bola okrem iného kedysi cirkusovým silákom.

Sarkofág bol následne ponúknutý British Museum. To však odmietlo zaplatiť požadovaných 2 000 libier. Soane neváhal a kúpil ho pre svoju zbierku. Stal sa jeho najdrahším a zároveň najobľúbenejším predmetom.

Na povrchu alabastrového sarkofágu sú vytesané hieroglyfy a text známy ako Kniha brán, súbor rituálov a zaklínadiel, ktoré mali faraónovi pomôcť prejsť do posmrtného života. Soane bol z príchodu sarkofágu do Londýna taký nadšený, že na jeho počesť usporiadal tri večerné recepcie pre významných predstaviteľov britskej spoločnosti.

Obrazy, ktoré museli dostať vlastnú miestnosť

Soane bol vášnivým zberateľom obrazov a jeho Picture Room patrí k najkrajším priestorom múzea. Nájdeme tu diela maliarov ako William Hogarth, Canaletto, J. M. W. Turner či Giovanni Battista Piranesi. Soane však nechcel klasickú galériu s obrazmi zavesenými v jednom rade.

Malý priestor s rozmermi približne 4 × 3,7 metra dokázal pomocou pohyblivých panelov využiť tak, že sa doň zmestilo až 118 obrazov – približne trojnásobok toho, čo by sa do podobne veľkej miestnosti normálne zmestilo.

Medzi najvýznamnejšie diela patria Hogarthove série A Rake’s Progress a The Humours of an Election. Práve Hogarth bol pre Soanea mimoriadne dôležitý a jeho obrazy nekupoval iba ako dekoráciu. Obdivoval jeho humor, pozorovanie spoločnosti a schopnosť rozprávať príbeh obrazom.

Architektúra v malom

Soane však nezbieral iba umenie. Ako architekt potreboval vidieť, ako architektúra funguje. Preto múzeum obsahuje stovky architektonických modelov – od rekonštrukcií antických chrámov až po modely Soaneových vlastných projektov.

V Model Room sa tak ocitnete medzi miniatúrnymi svetmi Ríma, Pompejí či antického Grécka a zároveň medzi návrhmi budov, ktoré Soane sám navrhol. Modely používal pri výučbe a zároveň mu pripomínali stavby, ktoré počas svojich ciest po Európe obdivoval. Múzeum dnes uchováva tiež viac ako 30 000 architektonických kresieb, pričom približne 8 000 pochádza zo samotného Soaneovho ateliéru.

Jedným z najzaujímavejších priestorov je Drawing Office, Soaneova architektonická kancelária. Práve tu pracovali jeho žiaci a asistenti, obklopení kresbami, sadrovými odliatkami a architektonickými fragmentmi. Priestor bol obnovený a v roku 2023 sa po prvý raz po približne dvoch storočiach otvoril verejnosti. Múzeum ho označuje za najstarší zachovaný príklad svojho druhu.

Je to možno jedna z najlepších miestností na pochopenie toho, kto vlastne John Soane bol. Nie iba bohatý zberateľ, ale predovšetkým architekt a učiteľ, ktorého obklopoval celý svet architektúry.

Prečo je Soaneovo múzeum také výnimočné?

Pretože tu vlastne nie ste iba návštevníkom múzea. Vchádzate do domu človeka, ktorý si vytvoril vlastný vesmír z obrazov, antických sôch, egyptských pamiatok, kníh, modelov a architektonických fragmentov. A jeho najväčším umeleckým dielom sa nakoniec stal samotný priestor, v ktorom ich všetky zhromaždil.

Soane zomrel pred takmer 190 rokmi. Napriek tomu sa pri prechádzke jeho domom môže zdať, akoby práve odišiel do vedľajšej miestnosti a čoskoro sa vráti, aby niektorý z obrazov opäť premiestnil.

Počas nášho poznávacieho zájazdu Londýn a Oxford podľa BUBO zažijete najlepšiu prehliadku Londýna a famózny Oxford v sprievode najscestovanejších Slovákov.