Slony, ktoré rozumejú smrti

Každý vie, čo je to slon. A každému sa určite vybaví hneď niekoľko asociácií, keď nejakého uvidí alebo o ňom počuje.

Niekto si spomenie na úslovie, že má niekto sloniu pamäť, inému sa vybaví rozprávka Slon Dumbo z detstva, niekto si ich hneď rozdelí na africké a ázijské, niekoho napadne ich inteligencia, iného zas čierny obchod so slonovinou a ohrozenie ich populácie vo voľnej prírode.

Čo napadne mňa?

Smrť.

Títo chobotnatci totiž – zdá sa – rozumejú tomuto pojmu.

Slony majú unikátny čuch a hmat.

Napríklad v slonovom chobote je približne 40 tisíc svalov, čo z neho robí jeden z najdokonalejších orgánov v živočíšnej ríši divov.

S tým súvisí aj ich čuch. Vďaka dokonalému zladeniu viacerých evolučných potrieb na prežitie majú slony najdokonalejší čuch na celej súši!

Vedeli ste, že s dvomi tisíckami čuchových receptorových génov prevyšujú človeka päťnásobne a nášho najlepšieho priateľa psa viac než dvojnásobne?

Samozrejme, všetko má svoju daň – a tak u týchto majestátnych tvorov matka príroda upozadila niektoré iné zmysly, ale o tom tento príspevok nie je.

Je predsa o slonoch, ktoré milujem už od detstva. A je o smrti.

Smrti, s ktorou sa denne stretávame, no často na ňu zabúdame.

A smrti, s ktorou sa nedá zmieriť, ako spieva Jarek Nohavica v krásnej piesni Kometa.

A to je prípad mojich priateľov slonov.

Vedecké pozorovania totiž dokazujú, že nielen človek sa nedokáže zmieriť s tetou Zubatou.

Slony práve vďaka svojej inteligencii, výbornej pamäti a onomu dokonalému, jemnému chobotu dokážu spoznať svojich zosnulých príbuzných – aj vtedy, keď nájdu napríklad len lebku, telo dávno bez svalovej hmoty a kože.

Výnimočným čuchom rozoznajú pach a hmatom tvar – a tým identifikujú príbuzného.

Jemne ho ohmatávajú, očuchávajú, niekedy olizujú a vykonávajú slonie pohreby. Telá prikrývajú materiálom, ako je hlina, vetvy, tráva alebo lístie.

Počas rituálu vydávajú hlboké zvuky, trúbia a „nariekajú“, čo je považované za prejav smútku.

Ázijské slony zasa môžu spoločne preniesť svoje mláďa a zahrabať ho – a na tieto miesta, kde leží, sa už nevracajú a radšej zmenia svoje migračné trasy.

A keď malé sloníča stratí matku, smúti a hľadá ju aj niekoľko mesiacov.

Pri strate člena stáda môžu byť slony apatické a konzumovať menej potravy.

Matka príroda, je matka príroda.

A tak si kladiem otázku – koľko toho o zvieratách vlastne vieme?

Ako veľmi nás ešte môže prekvapiť ďalšie skúmanie ich správania, pocitov – a koľko sa od nich ešte môžeme naučiť?

Možno práve slony učia o smrti to, čo sme vytlačili.

A že ten, kto odišiel, má mať miesto.

V srdci, v krajine, v pamäti.

A pokojne aj pod kôpkou hliny a vetiev.

Slony pravidelne pozorujeme na zájazdoch po africkom kontinente, kde chodíme na tie najlepšie safari na svete, odkiaľ píšem aj tento text.

Ak vás zaujímajú zvieratá, pridajte sa k nám a my vám ich v BUBO priblížime ešte viac.

Ahoj a krásne zážitky na vašich cestách :)