Na západnom brehu starovekých Téb, dnešného Luxoru, sa rozkladá jedno z najpozoruhodnejších miest krajiny a tým je Údolie kráľov, nazývané tiež Ta-sekhet-maat, čo znamená v preklade „Miesto pravdy“. Miesto posledného odpočinku kráľov počas 3 dynastií (1550- 1069 pred n.l.), ktoré bolo po niekoľko storočí dobre skryté pred okom obyčajného smrteľníka. Vedeli ste však, že neďaleko sa nachádza tiež Údolie kráľovien alebo niekoľko desiatok monumentálnych zádušných chrámov, v ktorých sa odohrávali posmrtné rituály? Najlepším príkladom sú Memnonove kolosy, ktoré sú súčasťou zádušného chrámu faraóna Amenhotepa III (1390- 1352 pred n.l.), ktorého vláda znamenala rozmach prosperity a stavebnej činnosti. Faraónov hlavný architekt Hapu nariadil postaviť dve gigantické sediace sochy, aby strážili vchod do dnes už zničeného chrámu. Každá socha bola vytesaná do jedného jediného bloku ružového kamenca a vážila viac ako 700 ton. Viete si to predstaviť? Kameň sa ťažil v lomoch Kóm el- Ahmare neďaleko dnešnej Káhiry a na miesto určenia sa dopravoval niekoľko sto kilometrov nákladnou loďou po Níle. Každá socha meria niečo cez 18 metrov a len chodidlá majú viac ako 3 metre na dĺžku. Na podstavci sú vytesané mená a tituly faraóna Amenhotepa III., obrazy ochranných božstiev a faraónova matka Mutemwiu, ktorá je zobrazená napravo od jeho nôh. Teje- jeho hlavná manželka má svoje miesto na podstavci naľavo. Splietajúci papyrus, symbol Dolného Egypta s lotosom, znakom Horného Egypta deklaruje zvrchovanú moc panovníka nad celou ríšou. Veľmi zaujímavý je tiež fakt, že zemetrasenie okolo roku 27 pred n.l. poškodilo jeden z kolosov tak, že porušilo súdržnosť kameňa, najmä v jeho hornej časti. A tento moment akoby vdýchol dušu gigantickému kusu kameňa, ktorý každé ráno s východom slnka vydával spevavé tóny, čo sa vykladalo ako pozdrav Matke - rannej zore, a ľudia z celého staroveku sa schádzali, aby boli svedkami tohto mystického úkazu. V skutočnosti však iba ranné slnko zohrievalo vlhký nočný vzduch na púšti, ktorý zohrieval a rozpínal vzduch v trhlinách kolosu. Keď dal rímsky cisár Septimus Severus sochu zrekonštruovať, spevavé tóny sa vytratili. Ďalším zaujímavým miestom na druhej strane Nílu je rozhodne osada Dér el- Medina, v ktorej žili skúsení remeselníci a umelci, ktorí sa starali o chod a údržbu hrobiek v Údolí kráľov. Niekedy im trvalo aj pol storočia, kým vykopali a vyzdobili hrobku faraóna a jeho kráľovskej rodiny. V dedine sa nachádzalo asi 70 domov, boli menšie, avšak niektoré z nich mali svoje vlastné nádvorie alebo dokonca 2 poschodia. Priemerný dom mal plochu okolo 50 - 60 m², jednu hlavnú miestnosť, jednu či dve bočné komôrky, otvorenú kuchyňu a pivnicu. Dedina bola úzka a dlhá, hlavná ulica mala necelé 2 metre a domy boli rozostavané okolo nej. Čo je však veľmi zaujímavé, táto dedina žila svojím vlastným životom a bola úplne nezávislá od mesta na druhej strane rieky. Dokonca mala svoje vlastné pohrebisko. Robotníci pracovali 10 až 12 hodín, avšak kvôli veľkým horúčavám mali pracovný režim rozdelený na niekoľko hodín ráno a niekoľko hodín večer. Pešo cez skalnaté vrchy z Dél el- Mediny do Údolia kráľov to mali asi 2 hodiny, a tak pri budovaní kráľovského hrobu kopáči a dekoratéri pracovali asi 10 dní v kuse, spali v prístreškoch zo sušených tehiel priamo na mieste a do osady sa vracali na jeden alebo dva voľné dni. Hoci strávili robotníci veľa času na pohrebiskách, ich rodiny - ženy a deti - zaručovali, že osada kypela životom. Voda bola dovážaná nosičmi a oslíkmi z neďalekého Nílu a o potravu sa postarali úrodné polia popri rieke. Robotníci boli platení v naturáliách a pravidelne dostávali svoju dávku obilnín. Nástroje na prácu boli vlastníctvom ríše a robotníci ich mali len vypožičané. Dér el- Medina mala svojho vlastného kňaza a robotnícke pohrebisko. Toto pohrebisko je vskutku výnimočné na malú osadu. Niektoré hrobky neboli vykradnuté, preto sa v nich našlo množstvo predmetov. Hroby boli veľkolepo zdobené a nad vchodom do hrobiek svojho času stáli zádušné kaplnky tvaru malých pyramíd. Niektoré hroby boli vytesané priamo do skaly a dalo sa do nich dostať hlbokou šachtou po schodišti, podobne ako tomu bolo v Údolí kráľov. Pri vykopávkach sa našlo veľké množstvo tzv. „wešebtov“. Tieto symbolické figúrky mali pracovať na onom svete namiesto zosnulého, aby robotník aspoň po smrti našiel svoj pokoj a mohol oddychovať. Osada spustla krátko po páde 20. dynastie okolo roku 1050 pred n.l. V obavách o to, čo prinesie budúcnosť, sa robotníci presťahovali aj so svojimi rodinami pod ochranu do neďalekého chrámu Medinit Habu. Dlho po tom, čo bola osada opustená, sa rozhodol Ptolemaios IV. v 2 storočí pred n.l. postaviť v jej severnej časti Hathorin chrám. Tento chrám predstavovala pieskovcová budova, 15 metrov dlhá, s dvoma miestnosťami za sebou a tromi vybiehajúcimi kaplnkami. Výzdoba však nebola nikdy dokončená. V chráme sa nakoniec usadili kresťanskí mnísi, ktorí ho využívali ako kláštor. A tak sa toto miesto dostalo po povedomia ako Dér el- Medina, čo v arabskom preklade znamená „dedinský kláštor“.

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Egypt
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO

Ďalšie dovolenky do krajiny:

Viac informácií o krajine:

BUBO Covid garancia

Vrátenie peňazí pri pozitívnom teste