Karnacký chrám Staroegyptský „južný hárem“

Staroveké Téby. Mesto početných chrámov a palácov na obidvoch brehoch Nílu. Mesto slnečného boha Amona, legendárneho faraóna Ramzesa II alebo tajomnej Hatšepsut, ktorá v dejinách vystupovala ako kráľovná faraón. Mesto nekonečných alejí sfíng, grandióznych pylónov alebo „mesto stých brán“, ako ho nazval starogrécky básnik Homér niekedy koncom 9. storočia pred n.l. Starovekí Egypťania poznali mesto Téby ako Waset alebo Weset a za názov Thébai vďačia starovekým Grékom. Dneska ho poznáme pod menom Luxor, ktoré je odvodené od arabského „el- Uqsur“, čo v preklade znamená „pevnosť“. Luxor je magický, je živý, je pulzujúci. Začiatkom 20. storočia zmenil turizmus malé ospalé mestečko, len za niekoľko desaťročí, na rýchlo sa rozvíjajúce turistické centrum, kde denne prichádza mnoho milovníkov dejín a umenia nadýchnuť sa jeho neopakovateľnej atmosféry. Pozdĺž jeho brehov kotvia desiatky lodí, ktoré križujú vody medzi ním a Asuánom. My našu prehliadku začneme v jednom z najväčších staroegyptských chrámových komplexov vôbec a tým je impozantný Karnak, ktorý sa rozkladá na východnej strane mesta. Asi prvá asociácia, ktorá sa väčšine ľudí spája s týmto miestom je veľkolepá stĺpová sieň Amonovho chrámu, tzv. Veľký hypostyl, ktorý opisuje aj Agáta Christy vo svojom románe „Smrť na Níle“. Túto sieň tvorí 134 kamenných stĺpov s hlavicami v podobe papyrusu. Len 12 z nich má tvar otvoreného kvetu a meria 22 metrov, zvyšných 122 stĺpov má kvet zatvorený a meria niečo cez 15 metrov. Sieň je 103 metrov dlhá a 52 metrov široká. Toto miesto má vskutku úžasnú atmosféru a bohatú históriu. Tak začnime pekne od začiatku.. Karnak je niekoľko chrámových komplexov v jednom a na jeho výstavbe sa počas dvoch tisícročí zúčastňovali viaceré generácie panovníkov. Najstaršie osadený stĺp v komplexe vybudovala 11. dynastia Starej ríše (2686-2181 pred n.l.) avšak najväčší rozvoj zaznamenal v období Novej ríše (1550-1069 pred n.l.). Chrámovému komplexu, v ktorom sa nachádza mnoho svätýň, dominoval náboženský kult boha Amona. Od čias Novej ríše považovali Amona za najväčšieho zo všetkých egyptských bohov a bol označovaný ako „kráľ bohov.“ Spájali ho s množstvom iných bohov, najvyšší bol boh Slnka Re, s ktorým splynul do podoby Amon- Re. V jednom z egyptských mýtov o stvorení sveta stelesňoval Amon aj so svojou manželkou AmoNut element „vzduchu“- skrytú silu - a preto bol aj stelesňovaný v rôznych podobách. Často ako muž Amon- Re s korunou na hlave ozdobenou dvoma perami, alebo ako býk Amon- Kametef, čo dokazuje aj alej sfíng s baraním hlavami, ktorá prepájala Karnak s Luxorom. Tiež bol zobrazovaný ako husa, ktorú starovekí Egypťania spájali s tvorivou silou. Pri obradných rituáloch splynul s bohom plodnosti do podoby Amon- Mina. Amonov chrám v Karnaku je jednou obrovskou spleťou nádvorí, stĺpových siení, rôznych kolosov a obeliskov, ku ktorým prispievali panovníci Novej ríše. Pôsobilo v ňom značné množstvo kňazov a kňažiek rozličných hodností a za jeho múrmi sa pripravovala jedna z najvýznamnejších spoločenských udalostí a tou bola oslava sviatku „ipet“. Tento sviatok sa oslavoval každý rok v tom istom čase, v druhom mesiaci achet, teda v období záplav. Zo začiatku tento sviatok trval 10 dní, ale časom sa rozrástol na oslavu, ktorá trvala celý mesiac. V staroegyptských chrámoch bolo totižto verejnosti prístupné iba prvé nádvorie. Vstup do vnútorných priestorov mali len kňazi a faraón. Obyčajný ľud sa teda k posvätným sochám boha Amona nedostal. K soche sa mohol priblížiť len pri výnimočných príležitostiach ako bola napríklad oslava sviatku „ipet“, kedy sa sochy boha Amaona, jeho manželky AmoNut a syna Chonsua prenášali z chrámu z Karnaku do neďalekého chrámu v Luxore. Aj v tomto prípade však boli sochy ukryté pred zrakom ľudí vo svätostánku. Spočiatku sa tieto svätostánky prenášali po súši cestou lemovanou alejou sfíng z jedného chrámu do druhého, neskôr sa však celá púť organizovala po rieke a k tejto príležitosti sa vytvorila špeciálna kráľovská flotila slávnostných lodí, tzv. posvätných bárok. Týchto bárok sa mohli dotýkať len kňazi. Na pleciach ju preniesli k rieke a uložili na veľkú nílsku pramicu, na ktorej pokračovala vo svojej púti. Po Níle sa plavila nielen posvätná bárka božskej rodiny, ale taktiež samotný faraón so všetkými členmi jeho rodiny. Procesiu dopĺňalo množstvo menších, kvetmi a stuhami vyzdobených lodí, s kňazmi, hudobníkmi hrajúcimi na lutnách, tanečníkmi a vojakmi. Po príchode na miesto vytiahli posvätnú bárku za veľkého jasotu davu na breh, všade sa tancovalo a spievalo. Ipet bol sviatok radosti, blahobytu a nespútanej zábavy. Pozdĺž cesty do chrámu ľudia vyložili obetné dary. Taktiež kňazi obetovali kadidlo, zlato a vzácne kožušiny a recitovali posvätné texty. Pred vchodom do luxorského chrámu sa odohrávali uvítacie obrady rôzneho druhu. Bárky bohyne AmoNut a Chonsua sa zložili hneď na prvom nádvorí. Bárka samotného kráľa bohov pokračovala ďalej do posvätnej kaplnky, kde nastalo symbolické spojenie Amona- Mina, boha plodnosti, s matkou faraóna, ako potvrdenie svetskej i duchovnej moci panovníka. A práve od tohto momentu až po súčasnosť je egyptský výraz pre Luxorský chrám „južný hárem“. V túto magickú noc totižto došlo k znovuzrodeniu faraóna, teda aj celého sveta.