Z indického vlaku

Indický vlak je desivé slovné spojenie aj pre mnohých skúsených cestovateľov. V BUBO máme odjazdené svoje a medzi sprievodcami kolujú rôzne historky. Je skutočne jazda indickým vlakom taká strašná?

V septembri nás čakala 12-hodinová nočná jazda vlakom na trase Varanasi - Agra. Výstup z autobusu na vlakovej stanici bol sprevádzaný žobrajúcimi ľuďmi vrátane detí. Sprevádzali nás takmer až na perón. Niektorí okoloidúci neznámi Indovia nás chránili a snažili sa tých najdotieravejších odohnať.
Dostať sa na správny perón a vlak nám pomohol miestny sprievodca. Vlak vyrážal z našej stanice a nemeškal!

Mal otvorené kupé bez dverí. V jednom otvorenom kupé je 8 miest - 3 lôžka visia nad sebou z oboch strán a dve poschodia postelí lemujú priestor chodby. Rozmiestnili sme sa na miesta prislúchajúce miestenkam, kufre umiestnili pod lôžka. Intenzívna indická klíma chladí, ale sme na to patrične pripravení a oblečení. Po chvíli si k nám prisadli Indovia, ktorí s nami zdieľali otvorené kupé. Zoznámili sme sa, Ind ležiaci krížom hovoril plynule po anglicky. Vyštudovaný inžinier Sunny bol veľký sympaťák. Ponúkli sme ho čipsami, odmietol, vždy v utorky drží pôst a beztak majú momentálne hinduisti 9-dňový pôst v rámci sviatku Durga Puja.

Rozprávame sa o daňovej reforme, ktorá pomohla Indii zmenšiť podiel šedej ekonomiky, vďaka čomu má teraz štát viac financií na verejné služby. Podľa Sunnyho bola reforma pre ľudí náročná, ale vo výsledku veľmi prospešná. Pomaly sa zvečernieva a my si kolujeme domácu slivovicu, pre lepší spánok. Robíme to však nenápadne - hinduisti nepijú alkohol a pitie alkoholu vo vlaku je pred 22.00 h zakázané. Priebežne nám vlakový servis ponúka indické noviny v angličtine zdarma, kávu a môj obľúbený čaj masala za 10 rupií - ani nie 0,10€.

Ponúkajú aj vlakové jedlo, ktoré radšej vynechávame. Náš druhý indický spolucestujúci večeria a ja ľutujem, že som neochutnala. Pomaly ideme spať. Máme k dispozícii zašednuté, ale čisté zabalené obliečky, vankúše a deky. Ustelieme si. Indickí cestujúci počúvajú hudbu, čítajú si správy, píšu na smartfónoch svojim blízkym. Nebyť indických vlakových toaliet, mám v prítmí vlaku pocit, že som na Slovensku. Možno je to šťastie, možno je to tréning v podobe slovenských dráh, ale cestuje sa nám dobre, väčšina z nás cestu prespí.

Ráno vstávam ešte pred východom slnka, hodinu predtým, ako máme vystúpiť. Vlak má meškanie, nechytám signál a neviem nájsť vlakový personál. Sunny sa zobudí so mnou, hoci ho čaká ešte 12 hodín cesty. Pomáha mi zistiť meškanie vlaku (len hodinové!) a zostáva hore ďalšiu hodinu, aby nám poradil ohľadne našej stanice. S miestnymi sledujem z otvorených dverí indickú krajinu, brieždenie, a premýšľam, v koľkých veciach sme s miestnymi iní a v mnohom predsa podobní. Vo vlaku spoznáš národ, hovorí sa, a musím povedať, že táto cesta upravila niektoré moje predsudky. Neverila som, že to niekedy poviem, avšak teším sa na budúce cesty indickými vlakmi na zájazde do Indie!