Čakajte prosím...

Afrika je čarovná, najlepšie si tu oddýchnem. Nič tu neplatí a tak sa naozaj nemusíte o nič starať, nepomôže vám to. Takže tu iba dýchate horúci vzduch a užívate si že žijete, veď smrť je tu tak blízko.

Na obed si dávame pečené kura za 550 libier (cca 2 Eurá). Prvý deň sme ho dostali s cibuľkou, citrónom – inak super trik – a výborným arabským chlebom. Druhý deň to bolo omnoho skromnejšie. No Mauro to vysvetľoval černoškovi asi pol hodinu. Aby nebolo krvavé, aby vybral mladé, aby doniesol chleba atď. Tu v Afrike sám po obed nechodíte, pošlete niekoho za pár centov. No výsledok je africký, samozrejme, vždy je to inak. No nejako bude, povedia si tí, čo v Afrike dlhšie žijú. V rámci drobných darčekov som doniesol Maurovi kávu, no to úplne zbytočne. Majú tu výbornú kávičku skoro všade a v našom hoteli si objednávam macchiato Asmara, lebo to je pre mňa to najlepšie. Je tu mnoho biznismenov z Libanonu, čo je klasika, ale aj z Eritrei, čo je zvláštnosť. No tým pádom máme okrem indžeri aj super kávu.

Južný Sudán môže byť v blízkej budúcnosti čo sa týka etnografického turizmu fakt dobrý. Videl som to na ceste mimo Jubu keď sme prechádzali okolo tých domčekov z prútia s kónickými strechami. Nemajú dvere ale vstup je úzky, aby sa dal zablokovať tŕnistými konármi. Pred tými romantickými domčekmi je voľná čistá plocha, námestíčko, ktoré slúži ako miesto na stretávanie kmeňa, ako ihrisko pre deti, ako tanečný parket počas slávností. Aj keď sú títo ľudia oficiálne kresťania a keď sa Federico prestane báť tak sa bude všemožne snažiť priblížiť ich k našej viere viac. No oni aj tak budú načúvať vetru, chveniu mangovníkov a budú v nich počuť šepot predkov. Mŕtvi tu nie sú mŕtvi ,ale sú každodennou súčasťou rozhodovaní. Je nádherné takto si vážiť svojich predkov a pravidelne sa k ich jasným názorom a postojom vracať. Priznám sa raz by som chcel, aby sa takto ku mne navracali. No dnes zomrel veľký vedec Stephen Hawking a o chvíľu sa na neho zabudne. My západniari máme toľko vnemov, ktoré prevalcujú všetko tradičné. Tie vnemy a zbytočné preludy nás zvyknú vykoľajiť z jasnej priamej cesty. Potom mnohí zblúdia...

Ak chcete poznať správnu cestu, treba nájsť to podstatné. Poznáte môj názor, že najlepšie veci sú v krajinách, ktoré sú uväznené prírodnou katastrofou, chorobou či vojnou, a v Južnom Sudáne je vojna vyše 30 rokov. Tá krajina nebola “rozvinutá” ani predtým, no teraz je to v určitých oblastiach doba kamenná – doba Paleo. Aj zvieratám sa tu páči. Tu niekde pri hraniciach s Etiópiou je vraj najväčšia migrácia zvery na svete, väčšia než v Masai Mara a Serengeti.

Úžasnú cestu som zažil v roku 2008 ešte v najväčšej krajine Afriky v Sudáne (bolo to viac než 2 roky pred rozdelením). Viedol som výpravu, ktorá sa dostala do oblasti vo vojnovom stave v Južnom Khordofáne. Prešli sme až do Kadugli a dokonca južne od Talodi (všetci tu v Jebe ak to spomeniem vedia kde to je ako my vieme kde je Břeclav) a dlho dlho pred nami ani po nás tam nebol žiadny cestovateľ. Južný Khordofán bol sužovaným miestom, kde arabskí obchodníci s otrokmi kradli ženy a deti, a predávali ich do otroctva. Svätica Mária Gáliková mi darovala knihu o svätej Bakhíte, ktorá sa v oblasti, kadiaľ naša výprava viedla, narodila. Bolo to v blízkosti vrchov Marrah vysokých až 3000 metrov v oblasti sudánskeho Darfúru. Bola z kmeňa Dadžu, nádherne stavaná černoška a keď mala asi 8 rokov obchodníci s otrokmi ju uniesli. Kongres v Paríži v roku 1856 síce otroctvo oficiálne zrušil, no ja sa s otroctvom opakovane stretávam do dnešných dní. Bakhita keď hovorí o svojom detstve tvrdí to, čo tvrdím ja, že títo ľudia sú najšťastnejší v otroctve: “Vtedy som žila šťastný a bezstarostný život a nevedela som, čo znamená utrpenie..” Bakhitu predali zrejme na trhu v El Obeide, kde zatkli aj mňa osobne. El Obeid bol v roku 2008 veľmi veľmi ďaleko od akýchkoľvek turistických trás. No to bol iba začiatok našej výpravy…

A Južný Sudán bude teraz ešte lepší. No po tých rokoch vojny to bude rovnako nebezpečná výprava vhodná pre “čistých bláznov.” Viem, že sa sem vrátim, mojím snom je kmeň Kačeko z Východného Equatoriálu z hôr Didinga . Nikdy ste o tomto kmeni nepočuli, ja viem, no je to svetová bomba! Zatiaľ o tom kmeni nehovorí nikto… Ale aj iné kmene – teraz som si mnoho vecí zistil. Pobehal som 5 cestovných kancelárií, no tu nie je šanca, aj keď som mal odporučenie od Maura, je to nanič. No nakoniec mám pilota so súkromným lietadlom pre 12 ľudí s batožinou, s ktorým som bol na super večeri – odporúčam tu ochutnať kozie rebierka, delikatesa lepšia než kozí syr - ten chalan je sharp, myslí mu to a zdá sa, že vie, čo chcem. Tento pilot je priateľ vládnej kliky, takže cestu by sme mali mať otvorenú. Mám prísľub, že pristaneme na miestach, kde nepristáva žiadne iné lietadlo. Takže táto moja cesta do Juby bola okrem charitatívneho rozmeru aj zápalným momentom ďalšej cesty do miest, kde je stále šanca čosi veľké objaviť.

Foto: Dva v jednom. Dve čierne Nuerské deti mi naraz trasú mojou bielou rukou. V pozadí Nuerská žena v POC 3 na periférii Juby, hlavného mesta najmladšej krajiny sveta.

 



Zobraziť viac príspevkov z krajiny Južný Sudán