Rád by som vyrazil za mesto. No nikto ma nechce vziať. Už 20 či 30 km za mestom je veľká šanca že Vás prepadnú . Rád by som videl cattle camp, ideálne kmeň Mundari, tí totižto do dnešných dní chodia úplne nahí, tak ako sme kedysi chodili všetci, no už nikto na našej planéte takto nechodí. Iba tu v Južnom Sudáne … No to sa dnes nedá. Je známy prípad radovej sestry Veroniky Rackovej, ktorú tu, severne od Juby zastrelili. Išla v aute označenom červeným krížom = sanitkou, evidentne pomáhala, liečila… “zasiahli ju guľky z boku – prestrelili bok auta a zozadu, opäť prestrelili plechy auta. Každý tu má samopal a žlč vzkypí rýchlejšie, než na čo sme zvyknutí.” hovorí mi taliansky páter Federico Gandolfi. Pani Veronika bola vyštudovanou lekárkou, páter Federico vyštudoval právo. Federico je na pohľad veľmi sympatický Františkán a s ním sa dohovorím, že predsa len vyrazíme. Doniesol som mu kufor čo nakúpila Mária Gáliková z Dobroty pre Afriku a 13 000 amerických dolárov cashu na všetko čo bude potrebovať. Federico ma mal čakať na letisku, respektíve mal poslať svojho komorníka Emanuela, no nejako zabudol. To však nebol problém. Na tom letisku som bol rád, že mi tie peniaze nezobrali, riešil som iné veci a cesty z letiska sú tými najbezpečnejšími. Následne som mu asi 3x volal (nemáme tu signál ale WhatsApp funguje) ale nedovolal som sa a odpoveď vždy bola, že on bol prítomný, cítil som sa na začiatku previnilo, až som pochopil, že z Federica sa stal “Afričan” a blufuje, kde sa len dá. No vôňa cash-u ho prinútila prísť do môjho hotela a všetko si prevzal aj s tým, že peniaze odovzdá ďalej do Don Bosco aj sestrám, ktoré prevádzkujú základné školy v Luri a Rock city. Dohodnem sa s ním o dva dni u neho o 8.00 ráno. Je panovačný ako bývajú učitelia, politici, riaditelia a evidentne aj šéfovia diecéz. Je tu absolútnym šéfom a cíti sa dôležito. Autom to má ráno do nášho hotela maximálne 5 minút, ale auto si musíme zabezpečiť my sami a v úzkych uličkách ho nájsť. No s Ambulem sme zohratí a nájdeme ho prakticky hneď. Najväčší problém je dostať sa dnu, lebo Federico je zabednený a pozamykaný na 9 západov. Je tu 3 roky a stále sa bojí. Teraz máme presadnúť do jeho Land Cruiseru, ktorý má na dverách kríže a vraj po takýchto nestrieľajú. To si trošku protirečí s tým, že strieľali na sestru Veroniku. No ja hlavne vidím, že v tom aute nie je rezerva. Mám už také svoje tiky, za roky v Afrike. Keď idem na záchod, pozriem sa najprv do misy, či tam nie je schúlený had. A keď nasadám do auta, tak skontrolujem rezervu. Viem, prečo to robím. Mária ma poprosila, aby som nafotil Jubu, aby som nafotil Federica, aby som nafotil deti, ktoré podporuje atď. Musím povedať, že Mária je obdivuhodná žena a keď s ňou rozprávam, dokážem si Južný Sudán predstaviť. Nikdy tu nebola, no má ho v predstave vykreslený, pozná každé dieťa čo podporuje po mene. Vidieť, že sa roky charitou profesionálne zaoberá a že je to múdra žena. Vojdeme s Martinom do veľkého sídla, ktoré je perfektne čisté a ja si to teda nafotím. No tu Federico spustí, že kde to chcem publikovať atď. atď. “No čo ja viem? Maria ma poprosila lebo jej chýbajú akékoľvek fotografie, a potom na BUBO Bále, možno v Blogu. No, čo ja viem prečo?” “Kvôli bezpečnosti!” A čo ako kvôli bezpečnosti? Čo sa môže stať? Žeby Dinkovia čítali slovenské blogy? A keby aj, vo vnútri domu zasa až toľko toho nie je, je to skromné františkánske sídlo, aj keď na miestne pomery luxus. Kuchyňa má 40m2, dom je priestranný, vzadu je záhradka a parkovisko pre dve autá. No musím priznať, je mi to dosť divné. Najprv si myslím, že Federico chce byť zaujímavým, tvári sa ako klon James Bonda a Indiana Jones. No neskôr zisťujem, že keby som sa ho spýtal, či tu videl 12 hlavého draka chrliaceho oheň, tak by mi prikývol. Vidí nebezpečenstvo úplne všade. Je pravda, že Federica tesne pred Vianocami prepadli. “Asi to boli ľudia z Ugandy” hovorí. Mali nože a domáci černoško sa im chcel postaviť a škaredo ho pichli, všade bolo plno krvi. To k jeho duševnej pohode nepridalo. No ten jeho dom je najväčší v okolí, pôsobí na miestne pomery neuveriteľným luxusom a aj v Johannesburgu, Nairobi, Kapskom meste, Lagose, proste v civilizovanej Afrike sú prepady na dennom poriadku. Ide o vykrádačky a preto byť rezidentom v Afrike je nebezpečnejšie, než byť turistom. Chcem povedať, že s týmto v Afrike musíte rátať. No Federico je doteraz v šoku. Tešil som sa na neho, žije tu 3 roky a mal by o svojich ovečkách veľa vedieť. No počas celej cesty do dedinky Digala a späť z neho neviem prakticky vypáčiť ani slovo. Skúšam, snažím sa, ale odpoveď je kŕčovitý úsmev. Prv ma to štve, ale teraz chápem, že on sa strašne bojí. Bol na jednej misii v civilizovanom Kazachstane a potom ho poslali rovno sem, uff. Nepozná Afriku, chýbajú mu rozsiahlejšie praktické skúsenosti, nevie si urobiť rozdiel medzi náhodou a skutočným prúserom. Nemá ten “africký feeling” . A ja ako naschvál fotím. Strašne mu tým robím zle, chudákovi. Fotím to, čo sa nemá. Nafotím dokonca auto plné Dinkov so samopalmi, je ich na korbe asi 40, možno viac – neviem, musím si pozrieť tú fotografiu bližšie. A Federica vtedy skoro porazilo, začal na mňa kričať, že si neuvedomujem čo a ako, kde to sme a čo sa môže stať. Teraz si ešte viac uvedomujem že ako cestovateľ nafotím viac a dostanem sa ďalej než rezidenti. Tí musia naozaj sekať dobrotu, nemôžu si dovoliť problém, aby ich nevysťahovali. Mňa keď vysťahujú nič sa nestane, proste odídem. Tiež to, že tak veľa cestujem a zažil som si toho dosť, tak viem ísť na tú pomyselnú hranu a bezpečne nafotiť to, čo sa bežne nedá. Mojím dôkazom je to, že sa nič nestalo. No do seba zahladený Federico, ktorý má zo strachu stuhnutý krk to nechce vidieť. Keď cestujete do týchto krajín, ide vždy o stovky detailov, ktoré sa menia a ktoré musíte brať v úvahu. Nedá sa to všetko spísať, tu prichádza na radu vybudovaný inštinkt. Federico sa armády Dinkov bojí. Ja si k ním sadnem pod strom do čierneho kancelárskeho kresla, pokecám a nafotím sa. On je z toho totálne na nervy. Samozrejme viem, že je doobedie a tak sú všetci triezvi. Nájdem tému so šéfom vojakov a postupne posúvam páku ďalej. Plus je pravda, že Martin Bandžák je super parťák v tomto lebo je to taktiež “Afričan” a keď ma fotí s malou opičkou tak je "náhodou" v pozadí v zábere vysoký Dinka v uniforme, krásne zarámovaný. Naša slovenská sestra, ktorú nedávno zastrelili, išla po polnoci, a to je vždy prúser. Zrejme prebehla check point, to proste nie je vidieť, no domáci to vidia a nechápu, že my belosi máme proste horšie oči, že sme stratili ten zvierací inštinkt a nevidíme ich. Prebehla, a oni, zrejme riadne natrúbení, spustili paľbu. Preto ja nerád jazdím v Afrike v noci a keď mi nevyjde krok a idem v noci, mám rôzne strašidelné príhody a už na môjho šoféra mierili protinakovou strelou a pod.. Na obraznu Federica je aj vyhlásenie šéfa Don Bosco, ktorý je pôvodom z Andhra Pradeshu, že sestru zastrelili, lebo nechceli, aby im pomáhali. Je tu mnoho rokov a hovorí, že počas nedeľnej omše mu armáda ukradla 39 laptopov a všetky peniaze. Je to Ind, ale veľmi inteligentný, no možno by som bol ochotný mu uveriť. Vojaci majú zbrane a robiť sa im nechce, krádež nie je prečin, ale umenie, veď kradli odjakživa. Väčšinou kravy a ženy, a laptop a cash je proti tomu malina. Prechádzame 5 check point-ami, kde vždy chlapík z domorodého kmeňa Bari vo svietiacom zelenožltom tričku a s ID kartou zavesenou na krku vybehne z auta a pokecá s vojakmi, a tí nás vždy ihneď pustia ďalej. Ideme prašnou cestou, žiaden asfalt, cesta je zlá a ešte horšia. Najlepšie je to hneď na začiatku cesty, keď opustíme hlavný check point hneď za odbočkou k POC. Je tu viac budov, ktoré sú vypálené, ostali iba skelety, ako keby to včera zbombardovali. Do toho každú chvíľu skupinka ľudí vo vygajdaných uniformách či bez, s kalašnikovmi, no proste riadna tvrďačina. Viem si predstaviť, že keby na nás namierili, tak zastaneme.. a oni si zoberú všetko čo máme. No potom sa cesta ukľudní a my ideme po tej hline, okolo pichľavé kríky, rovina, nikde nič. Až prídeme do Digala. “Tu začína naša dedina.” A my čoskoro zistíme, že končí o 20km ďalej. Je to dosť zvláštne a ja by som to ani dedinou nenazval, skôr takým zoskupením nezávislých rodín. Vraj je to posledná dedina, kde sa ešte dá prísť bez toho, aby vás rozstrieľali na rešeto. Kúsok je kopec a tam už to je zlé, no deti spoza toho kopca chodia do školy kam sa chystáme. Zastaneme pri budove kostola, je to proti slnku, ale odfotím to. Pekná budova, ktorá je pozamykaná, no podľa mňa by sa dala využiť na školu, tak ako som to videl včera v POC. Z tohoto využitia kostola som bol nadšený. “Otvárame ju v nedeľu alebo sobotu podľa toho, kedy je omša” No ok. Mne sa zdá, že tento kostol nebol otvorený mesiace. A ani teraz nám ho Federico neotvorí. Asi nám chce ukázať niečo iné, myslím si. Potom prejdeme autami ďalej asi 3 minúty a dostávame sa k domčeku, kde žije jeden starý pán a traja malí chlapci. Pestuje kasavu a stráži školu. Škola je úžasná, veľkolepá, ide o dve dlhočizné budovy, pekne natreté na ružovo –asi je to tu moderná farba. No problém je v tom, že škola je zatvorená. Dôvod je vraj to, že prileteli kobylky a deti museli ísť pomáhať na pole, aby zachránili z úrody aspoň niečo. No podľa mňa je dôvod ten, že na začiatku Digala som videl ďalšiu školu a celá táto 20km dlhá dedina má maximálne 300 obyvateľov a detí omnoho menej. Školu postavil niekto iný, zrejme Austrálčania, a je to taká klasická charita pre charitu. Postavíte školu a necháte ju zatvorenú. “Takéto veci sa dejú často. Základom pre Magnu je, aby veci fungovali. To je ešte väčšia práca než školu či nemocnicu postaviť” hovorí mi Martin. Potom príde správca a otvára školu, teda riaditeľňu, veľkú miestnosť s veľkým stolom. Pootvára okenice aby vpustil dovnútra svetlo. A keď sa zvítame a usadíme, tak sa Fedriko pýta “Koľko zarábajú učitelia” a odpoveď je šokantná “Učitelia nedostali plat od leta minulého roku” Správca hovorí po anglicky a tak rozumieme. Celá táto Federicova akcia je zvláštna, veď v dedine je mobilný signál. Keď sme stáli pri zatvorenej škole tak zatelefonoval a správca prišiel. Federico síce tvrdí, že sem chodí raz, dva razy za mesiac, ale podľa mňa tu nebol ¾ roka. Miestni by sa ihneď sťažovali keby nedostali výplatu. Nemyslím si že Federico niečo ukradol, to nikdy, vyzerá seriózne a hovorí, že peniaze učiteľom poslal. No tie peniaze nedošli. Maurovi, Talianovi a šéfovi Magna v Južnom Sudáne po návrate do Juby hovorím, že on je oproti františkánskemu kolegovi ako švajčiarske hodinky. Táto Federicova organizácia je vskutku tou najhoršou akú som v Afrike zažil. Od vzdelaného belocha by som čakal väčší výkon. Až tu pri tom chaose si začínam uvedomovať, že Federico je mimo. Že sa bojí a najradšej je zatvorený vo svojej misii v Jube. Keď má vystrčiť nos von, je z toho úplne na nervy. Teraz kvôli peniazom, ktoré mu poslala svätica Mária Gáliková je ochotný riskovať svoj život a tak sem s nami do Digala došiel. Trepeme sa sem hodinku a pol a neotvoril nám ani kostol ani školu, nenavštívili sme ani jeden dom jeho ovečiek. Zbalíme švestky a ideme späť. Zastavím sa v dedine, sú tam vojaci a Federico je na nervy. No ja idem za vojakmi a podávam si ruky, sadnem do takého čierneho kancelárskeho kresla, ktoré majú pod stromom. Doteraz mal Federico šancu, on organizoval cestu. No išiel ako slimák, nepovedal ani jednu vetu a doviedol nás k zavretému kostolu a zavretej škole. Neukázal nič. Pochopil som, že ak chcem stretnúť domácich a čosi sa dozvedieť, musím si to zorganizovať sám. Donesú nám ukázať malú opičku a šéf vojenskej posádky Dinkov mi rozpráva o jeho návšteve Jeruzalema a Hebronu. Keďže som tam poslednú Veľkú noc bol, tak kontrujem a on je nadšený. “Ja som vojak, kresťan” hrdo si búcha do pŕs a gúľa červenými očami. Červené oči mu ladia s červenou košeľou s bielymi prúžkami. Je to šéf vojakov, ale je oblečený ako civilista. To je veľký problém Afriky, v týchto chudobných krajinách je často polícia či vojsko bez uniformy. Keď neviete, že máte pred sebou vojaka, môžete urobiť chybu. Pozor na to! Urobíme s Martinom zopár fotografií a Federico skoro dostane infarkt. No a nadôvažok následne ešte odfotím to auto na korbe so 40 Dinkami so samopalmi. Potom mi už nezastaví ani raz, no veľkou výhodou jeho strachu je to, že naspäť nám trvá cesta asi 45 minút (polovicu). Keď sa vrátime, už nás čakajú významní hostia. Je tu aj Fráter David Túimélli šéf Don Bosco, o ktorom som už rozprával a veľkou poctou je arcibiskup Thomas Menamparampil, ktorý prišiel na návštevu. Je z Guwahati a keď mu spomeniem Nilačalské vrchy a chrám Kamakhya, tak hovorí, že viem viac než on, no to určite nie, ale je zaskočený. Je tu lebo aj im sme doniesli charitu. No je sympatický a skúsený hodnostár. Prišiel iba na pár dní povzbudiť svojho indického kolegu z Don Bosco. To je šikovný chalan, výkonný a veľmi ambiciózny, bol 2x na Slovensku. Má sľúbené, že jeho ďalšia misia bude v Bruseli. No držím palce. Keď sa nás, teda konkrétne mňa Federico zbaví, má určite radosť. Takú neposlušnú ovečku ešte nevidel. No aspoň niečo zažil a ja mám porovnanie kresťanských misií a svetských. Zatiaľ je to jednoznačné. Foto: sedím v kancelárskom kresle v tieni mangovníka v malej dedinke kmeňa Bari južne od Juby a diskutujem o Hebrone a Abrahámovi so šéfom vojenskej posádky. Foto: M. Bandžák
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
