Južný Sudán. Dostať sa sem je problém. Úradníci sú tvrdí, sú to vojaci a tí nediskutujú, iba plnia príkazy. Na Afriku sú strašne rigidní, neustále kreujú problémy, nové príkazy, nezmyselné príkazy. Pred cestou sme potrebovali Pozvanie a špeciálny permit – (fotografiu priložím do Blogu). Permit sme dostali v deň(!!!!) odletu. Bolo to vybavené skôr, ale úradníci zabudli dať pečiatku, takže pečiatku sme na list dostali v deň odletu… Vytlačil som permit na farebnú tlačiareň v Coopexe, nech je to kvalitné. Po prílete na medzinárodné letisko v Jube sme vošli do stanu, lebo halu ešte stále nemajú otvorenú. V tom stane je strašidelné teplo. Tu odovzdáme pas, ten permit a 100 USD a chlapík na imigračnom, ktorý sedí v železnom kontajneri s okienkami si pýta originál. Vie, že ho nemôžeme mať. Vitajte v Južnom Sudáne, najmladšej krajine sveta, ktorá sa stále hľadá. “Toto je originál” ukážem mu jasne na papier, ktorý som mu odovzdal a pozriem sa mu priamo do očí. A černoško samozrejme ihneď pochopí, že ja nie som ten naivný dobrovoľník, ktorých sem denne prichádzajú desiatky. Vhupnú po prvý raz do Afriky, správajú sa západniarsky, čo Afričania ihneď využijú a skasnú ich a niektorým zničia mladý život. Na víza čakáme (skupinka belochov) a vedľa mňa je lekárka bez hraníc (Medecins Sans Frontieres), a keďže práve čítam knihu od Christophera Rufina, ktorý bol pri založení tejto organizácie, tak ju oslovím, že ako sa má. A ona, že fajn, má už svoje roky, taká prešedivelá, no sympatická pani, hovorí, že Rufina pozná, a že je lekárka. “A aká lekárka? “ pýtam sa “ Patologička” odpovedá. To je pre dnešný Južný Sudán dosť výstižné.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
