Dostávam víza a hľadám si batožinu. Mám jeden obrovský kufor plný charity a potom svoju batožinu, ktorú som mal na palube, ale letuška mi ju poslala von a to je na prd, lebo v tejto krajine čakám, že mi niečo šlohnú. Totálny bordel, no hlavne neexistencia žiadneho práva, kde viem, že sa nemám pre spravodlivosť kam dovolať. Keď mi niečo ukradnú, tak mám smolu. Na normálne straty a nálezy treba zabudnúť. Mal som drobnú potýčku s vojakom, ktorý ma prichytil ako fotím, tváriac sa, že telefonujem. Nie, nie sú blbí… No, to som ustál. Ujmú sa ma traja ľudia, ktorí mi “pomáhajú” zorientovať sa na letisku. Je tu jeden stan a niet sa kde zorientovať, no OK. Nakoniec sa z jedného z nich vykľuje Mojžiš pracujúci pre slovenskú organizáciu Magna a tak sa čoskoro dostaneme k bielej Toyote Land Cruiser a naskočíme. Mal ma tu čakať Emanuelle od talianskych františkánov, ktorým som doniesol značnú sumu hotovosti a 25kilový kufor, no zabudol. Doniesť ´cash´ je problém. Šéf Don Bosco mi rozprával, ako mu prišla na účet charita a on vybral 15 000 USD a odniesol ich do svojej misie v dedinke Gumbo. To je na sever od Juby po ceste do Bor, ale potom v strede odbočíte vľavo. Áno, po ceste bez asfaltu. No a v ten večer o druhej ráno misiu prepadli a zobrali všetky tie peniaze. Boli to vládni vojaci. No a teraz mám okolo 13 000 USD pri sebe a keď mi ich nájdu, bude prúser. Nestíham ani skontrolovať, či niečo v mojej batožine nechýba, hlavné je, aby ma neokradli “oficiálnym spôsobom” o peniaze. Otázky typu “Komu idete kúpiť zbrane?” “Kto vás poslal” “Ktorú stranu podporujete” “Máte povolenie na dovoz tohoto ´cashu´?” v tejto krajine nemusím. Už som také čosi zažil napríklad v Eritrei, kde Robovi pri odlete vzali “prebytočné peniaze”, plus dostal pokutu a tá sranda bola značne drahá. Takže som rád, že sa do krajiny dostal a neriešim drobnosti. Obliala ma otrasná horúčava. Na Slovensku je nula, dokonca pred 4 dňami na prvej demonštrácii po zabití dvoch mladých novinárov boli hlboko pod nulou. No tu bolo plus 47 stupňov. Teraz je chladnejšie – 37 stupňov Celzia. Také suché teplo, no nedá sa priveľmi hýbať, teplom sú nasiaknuté múry v meste, asfalt, teplo vás v Sudáne obalí ako kazajka a niet úniku. No náročných vstupných procedúrach s povoleniami a vízami, papierovačky neskončili. Podobne ako v Rusku, kde si musíte vybaviť tzv. OVIR registráciu, aj tu musíte na úrade vybaviť tzv. “Alien registration” a to je ďalší kolok a, samozrejme, ďalší stratený čas a ďalšie peniaze. Vybavuje mi to Susan, ktorá ma ročné dieťa neustále ako opičku zavesené na chrbte. Malá je chutná. Volá sa Tatuma, čo znamená “Ja sama” a to sa zdá ako značne feministické meno. Čo som mal tú česť, tak sa mi ženy Južného Sudánu zdali veľmi múdre a samostatné. Vôbec mi nepripadali ako tovar, ktorý je na predaj za 50 kráv… Susan strieda elegantné modré šaty za domorodý odev. Potom ma Susan skasne a ráta mi sumy za kopírovanie pasu, oficiálne peniaze 3000 libier plus neoficiálne 2000 + 30 USD, nemá na to bloček, samozrejme. No aj by som veril, že to takto nejako funguje. Keby som to mal vybavovať ja, stáť v rade spomaleného čierneho byrokrata, tak, aby ma porazilo.. Rátam tie kôpky bankoviek, no ťažko sa viem z toho vysomáriť. Nakoniec jej nechávam všetko čo mám, asi pol kila červených (50 libier) a jeden balíček žltých (20 librovky) papierikov. Keď sem Martin Bandžák z Magny prišiel v roku 2011 za 1 USD dostal 3 Juhosudánke libry. V roku 2015 to bolo za 1 USD už dvojnásobok, 6 libier. No dnes je to za 1 USD čosi medzi 230 a 240 libier. Tej meny sa treba veľmi rýchlo zbaviť.
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
