Do nebezpečných krajín chodím vyše 20 rokov. Keď sme v roku 1995 vyrazili do Sýrie, každý sa s nami lúčil pozdravom “zbohom.” No my sme sa vždy vrátili. Cesta do nebezpečných krajín poskočila o úroveň vyššie na mojej výprave do Sudánu. Sever v Meroe a ďalej vyššie bol klasikou, veľmi zaujímavou, no klasikou. No keď sme z Chartúmu vyrazili na juh, veci sa rapídne zmenili. Všetkých nás hneď niekoľkokrát zatkli, potom sme prešli hranicu, kde už islamská armáda severu nemala chápadlá a naši šoféri sa nechtiac dostali na územie nikoho, no práve dnes ovládaného južanskou armádou SPLA. Talodi je doteraz brané ako mesto na hranici a stále sa sem nedá dostať. No paradoxne dnes sa do Talodi sťahujú utečenci z republiky Južný Sudán. Nepriateľ, s ktorým bojovali 27 rokov, je teraz lepší než ich vlastní bratia. V Južnom Sudáne je dnes vojna, hlad a beznádej. Situácia je horšia než pred rokom. No ja som sa sem vybral z dvoch dôvodov. Po prvé pripraviť cestu nabudúce (som optimista a toto musí skončiť a potom budeme prví) a hlavne chcem v tej najťažšej chvíli pomôcť. To my v BUBO robíme. Vyjadrujeme sa k veciam verejným, snažíme sa robiť všetci dobré veci, ísť príkladom, no hlavne v tichosti už 25 rokov pomáhame. A tak som nechal doma manželku, 3 deti a vyrazil na “dovolenku”. Dovolenku som už nemal dlho, väčšinou na svojej dovolenke zároveň sprevádzam zájazdy, chcem byť blízko k nášmu klientovi, cítiť novinky a chcem byť stále v džobe, ktorý je základom našej firmy. Lebo ak chirurg nebude operovať 2 roky, tak prestane byť vyoperovaný. No a to isté je u našich ciest, u nás sa to mení ešte rýchlejšie než v medicíne. Nájsť originálny zážitok chce stále veľké úsilie a know how, a tým sa cestovanie s BUBO od iného cestovania líši. No najprv sa sem treba dostať.
Zobraziť viac príspevkov z krajiny Južný Sudán