Po obede vyrazíme na hlavnú misiu a tou je očkovanie proti obrne – Poliomyelititide. Obrnu nevieme liečiť, ale vieme jej očkovaním predísť. Teraz Magna, nezisková humanitárna organizácia zo Slovenska, ide zaočkovať v priebehu 4 dní 12 000 detí do 5 rokov. To je ohromné číslo a úžasná vec. Prechádzame opäť okolo Gumbo kde bola jeden čas cholera, ale akosi to ustáli. No malárie je v Jube strašne veľa, malária je všade napriek tomu suchu naokolo, je to tak bežné ako chrípka u nás či ešte bežnejšie. Mauro, šéf aktivít Magny tu v Južnom Sudáne, mal maláriu nespočítateľne mnoho krát, on to vôbec nerieši. Mierime na juhozápad, prejdeme po Jebel road a pred nami je jediný vrch Jubi s arabským jednoduchým názvom, Jebel. “Mauro, čo sa tu dá robiť?” Pýtam sa na niečo čo by mohlo byť miesto ako pre Bratislavu Koliba či pre Nitru Zobor, miesto najluxusnejších víl… “ Je tam veľa hadov, jedovatých hadov, to je všetko. No a v decembri 2013 tu prebiehali tie najtvrdšie boje a aj v lete 2016.” Jebel necháme po pravej strane a pred hlavným check pointom odbočíme vľavo. A sme v oblasti tzv. POC (Protection of Civilians), na mieste, kam ušli Nueri v čase toho strašného vraždenia a kde teraz žijú v oplotení a chránení pred vrahmi. No aj sem vbehli Dinkovia a aj zvonku do utečeneckého kempu strieľali, bolo tu mnoho mnoho mŕtvych. Preto okolo kempov teraz chodia obrnené transportéry UN. Vyzerá to zaujímavo, obrovský, nebezpečne vyzerajúci transportér s guľometmi natretý na bielo. Je to chutné. Samozrejme kempy strážia "modré prilby", väčšinou chlapci, ale aj ženy z Nepálu. Vstupujeme najprv do kempu napravo, čo je POC 3, a ide o neväčší kemp. Nedá sa sem dostať, no ja mám špeciálne víza humanitárneho pracovníka, máme špeciálne povolenie na naše osoby, na naše auto a 10x nás prekontrolujú. Povolenia sme museli podať mnoho dní vopred. Overujú to zdĺhavo, no nakoniec vchádzame. A ja prechádzam po prvý raz v živote krížom cez riadny utečenecký tábor. No to vám je teda, páni. Väčšina ľudí sú Nueri, teda kmeň Nuerov. Kemp sa tiahne v takom plytkom vyprahnutom údolíčku, jeden biely stan vedľa druhého. Je tu voda, sú tu latríny, ktoré cítite zďaleka a neuveriteľných 70 000 ľudí. Jedno slušné Slovenské mesto (žije tu viac ľudí než v Trnave) natesnané na malilinkú plochu. Samozrejme po toľkých rokoch dochádza k tenziám, veď toto je ako väzenie. Utečenci môžu podľa toho aké majú papiere vychádzať von, no oni sa radi vrátia, veď, kam by išli? Vonku ich čaká smrť. Nueri, aj keby sa chceli dostať medzi svojich do oblasti Jonglei či kamkoľvek do oblasti Horného Nílu, tak by museli prejsť cez územie Dinkov a to by zrejme neprežili. Mnohí z tých ľudí sú profesionálni utečenci, narodili sa v utečeneckom kempe, potom po vytvorení Republiky Južný Sudán sa stali slobodnými a opustili kemp, a po dvoch rokoch sa opäť do utečeneckého tábora, aj keď na inom mieste, vrátili. Sloboda trvala 2 roky a viac času prežili v kempe, kde sa cítia viac doma. Je to zvláštna situácia, ťažko pochopiteľná pre nás. No je to ako keď po 30 ročnom väzení prepustia väzňa na slobodu a on ihneď spácha trestný čin, len aby ho opäť zavreli. Na slobode nevie čo má robiť. Prechádzame hlavnými uličkami, kde sa vedia zmestiť aj naše 2 Land Cruisere, ľudia nám kývajú, deti sa smejú, všetci sú veľmi pozitívni. Tak toto sa mi vonku na druhej strane (za týmto ostnatým plotom) nestalo. Tam mi nikto nezakýval na pozdrav, ba dokonca sa na mňa nikto ani neusmial. Tu mi všetci podávajú ruky, všade na mňa blýskajú biele úsmevy. V rohoch oplotenia a aj po určitých metroch sú vystavané pozorovateľne, všetky zo železných kontajnerov. Je to umne poprepájané, celkom fajn vynález, ako z lega, zdá sa, že sa z kontajnerov dá postaviť čokoľvek. Dokonca v nich utečenci bývali. Potom niekde zastaneme, môžem začať fotiť. V uliciach Juby mi to chýbalo a tu sa to dá, no všetci "naši" sa mi razom stratia. Martin asi túto situáciu pozná a vráti sa pre mňa. Máme na sebe biele vesty s logom Magny a ideme peši medzi bielymi stanmi v uzulinkých uličkách. Je nás asi 5 až 7 ľudí, jeden vyvolávač, ktorý v Nuerčine vyvoláva, aby mamy doniesli svoje deti zaočkovať. Očkovanie je perorálnou vakcínou, iba 2 kvapky na jazyk a tak sa deti neboja. Kto je zaočkovaný, zafarbíme mu malíček na ľavej ruke na čierno. Očkujú sa deti do 5 rokov, no problém je, že Afričania neriešia kto má koľko rokov, nikto to prakticky nevie. A tak sa medzi deti, ktoré sa chcú zaočkovať postavia aj omnoho staršie. Len tak pre srandu. No tie treba vyradiť. Ako to však zistiť? No za prvé je to zrejme na prvý pohľad a po chvíli začínam aj ja vidieť, ktoré deti tu majú 5 rokov, sú maličké. Ja mám 7 ročnú dcéru a ona je 2x väčšia ako tieto 5 ročné deti. No v Afrike je jeden krásny trik na to, ako určiť vek. Deti sa musia pravou rukou cez hlavu chytiť svojho ľavého ucha. Keď ich prsty dočiahnu pod ucho majú 6 a viac rokov, no keď je to len –len, tak ich zaočkujeme, vtedy ešte 5 rokov nemajú. Neuveriteľný zlepšovák v oblasti, kde niet občianskych preukazov, chýba matrika a ako som už spomínal, nikto to nerieši. Často sú všetci na občianskych preukazoch (ID cards) narodení 1.januára. Je to pre mňa, ako pre lekára, veľký zážitok. Veď na medicínu som išiel práve preto, aby som pomáhal; a takto nejako som si to predstavoval. Byť totálne v teréne, medzi ľuďmi. Veľká vďaka Martinovi Bandžákovi za túto výnimočnú skúsenosť. Plus, na vlastné oči som videl, čo Magna robí. Koľko ľudí musí perfektne fungovať, aby sa v Afrike takáto záťaž zvládla. Poliomyelitída je infekčné ochorenie, ktoré prenáša RNA vírus. Ak chorobu dieťa dostane, niet liečby. No prevencia = očkovanie funguje úžasne. USA aj Európa sú oficiálne “polio free”. Potom sedíme v novej centrále Magny. Čistá budova natretá na červeno, s plechovou strechou. Zvnútra sú steny z prútia, aby to pripomínalo rodné obydlia pacientov, ale aj pracovníkov. Veď všetci v kempe sú lokálni. Všetci pracovníci Magny, čo s nami dnes chodia, sú Nueri. Nuerskí chlapi majú 6 veľkých jaziev, ktoré sa tiahnu krížom cez celé čelo. Napriek evidentnej pomoci, ktorú tu ľudia dostávajú v kempoch často prepukajú nepokoje. Keď sem prišla veľvyslankyňa USA, tak musela naskočiť do auta a utiecť. Ona sa prišla iba pozrieť, ale všetci si mysleli, že bude rokovanie. Oni sú zvyknutí sedieť pod košatým stromom a rokovať a rokovať, a keď je im to odoprené, tak je zle. Dosť to chápem, keby mňa zavreli na tak malú plochu s takými tvrdými podmienkami (do stanu, kde je cez deň 80 stupňov), tak by sa mi upiekol mozog a zošalel by som do mesiaca. Oni sú tu roky. Nič si nemôžu dopestovať, dostávajú komplet všetko jedlo, všetko je zadarmo. No nič nerobenie vôbec nie je tým najlepším čo od života očakávajú.Nič nerobenie znamená aj nulový progres. A to je frustrujúce. Deti tu chodia do školy, tie sa majú, no najväčší problém je nájsť zamestnanie pre dospelých. Najväčšie nepokoje sú práve v POC 3. Asi preto, že ten kemp vybudovali ako posledný, sú tu najmladší utečenci a tým sa búria hormóny. Mnoho sporov je o ženy, čo je problém v každej komunite. Potom peniaze, opäť klasický problém. Zapojenie televízie na mesiac stojí 90 USD a keď si chcete pozrieť futbalový zápas, tak 50 poundov/osoba. A peniaze niet kde vziať, tu sa plat oficiálne nedostáva. Prichádzame do školy. Platí ju nórska neziskovka. Pred školou je disk z kolesa auta, ktorý slúži ako zvonček pri zvolávaní žiakov na hodinu. Je tu mnoho tried. Niekde sa učia, sú pekne oblečení. V druhej akurát trestá učiteľ tri žiačky. Pobili sa a teraz musia kľačať a počúvať kázanie učiteľa. Ako naše pubertiačky, vôbec si z toho nič nerobia. Kľačia na svojich dlhých nohách, vystreté ako pravítka a nech si učiteľ rozpráva, čo chce. On je vyvalený v čiernom kresle a so zdvihnutým ukazovákom vysvetľuje, že vzájomné bitky spôsobili v tomto štáte vojnu. V škole zaočkujeme ďalšie deti, očkujem už aj sám, farbím malíčky, deti sú nadšené, že sa čosi deje. Potom prechádzame okolo chlapcov, ktorým už škola skončila, hrajú futbal a vchádzame do kostola. Tu sa mi páči, že budova nie je prázdna, ale kostol sa cez deň využíva ako škola a vo vnútri sú 3 triedy. Dokonca sa učí aj skupinka dospelých, ktorí nemali možnosť doteraz chodiť do školy. A až utečenecký tábor im túto možnosť dal. To je veľmi dojemné. Sú oblečení vo fialových šatách a maximálne sa na učenie sústredia. Apeiu je šéfkou Magny tu vo vnútri kempu. Má obrovskú hrivu umelých vlasov zapletenú do silných vrkočov a biele náušnice z falošných perál. Je to rázna dobrosrdečná žena, trošku pri sebe respektíve, tak sa zdá pri týchto vychudnutých ľuďoch naokolo. No musím povedať, že tu v kempe vyzerali ľudia najzdravšie. Je to aj tým, že Nueri sú proste “tučnejší”, no aj tým, že vonku je evidentne hlad. Inflácia je strašná, peniaze strácajú hodnotu. Kurz juhosudánskej libry klesol z 3 na 230 za dolár. Vypestovať sa kvôli vojne nedá nič. Vojaci s rozvojovou pomocou obchodujú a k hladným sa dostane iba zlomok. No tu v kempe je všetko pod kontrolou, veci fungujú. Majú to na starosti zahraničné neziskové organizácie. Zdá sa mi, že sú tu všetky, ktoré na našej planéte existujú a ešte viac. Pomoc je ako každý iný biznis, viete sa v nej zlepšovať a stať sa profesionálom a pomôcť za rovnaký čas a rovnaké peniaze efektívnejšie. No organizácie ako Lekári bez hraníc, Unicef sa potýkajú s rovnakými problémami ako obrovské korporácie. Ich zamestnanci si strážia svoje benefity viac než výkon. To čo je na papieri, je dôležitejšie než práca v teréne. A korporácia je predsa len firma, ktorá musí byť zisková. No tieto organizácie ani to nie. Politika a politikárčenie sa stane ich základom a základnou starosťou zamestnancov. Apeiu srší aktivitou a trávi v POC väčšinu svojho času. Aj teraz si necháva na obed iba zopár minút a po obede pokračuje v očkovaní. Jej cieľ je zaočkovať 12 000 detí, čo je slušné číslo. Magna má podľa mňa akurátnu veľkosť. Je akčná, no pritom som napočítal tu v Jube asi 36 ľudí, čo pre ňu robia. No to je už riadna sila. A keďže som mal tú možnosť porovnať ju aj s inými (napíšem neskôr) tak môžem prehlásiť, že Magna oproti konkurencii šliape ako Švajčiarske hodinky. Sagan, futbalisti a slovenskí hokejisti sú fajn. No ja si viac vážim to, čo robí pre Slovensko Magna. Magna preskočila dnešné Slovensko a robí nám veľmi dobré meno. Chudobné Slovensko pomáha a takto sa stávame bohatšími. FOTO: farbím malíček po zaočkovaní v utečeneckom kempe v Jube, foto: M. Bandžák
Ďalšie originálne cestopisy od profesionálneho sprievodcu BUBO
