Ako som otvoril letisko Zo Šalamúnových ostrovov na Nauru

Na Nauru odlietame z Honiara, z hlavného mesta Šalamúnových ostrovov. Keď odchádzame z hotela, zažívame napriek suchej sezóne tropický dážď, z oblohy sa leje voda ako z prasknutého bazéna. Ukľudňujú nás, že presne takýto dážď v hoteli zažil aj princ William a jeho žena Cathy, keď tu boli ubytovaní. Je mi jasné, že touto návštevou sa budú chváliť až dovtedy kým hotel nespadne. To nebude dlho trvať. Batožinu nám naložia na pick up a ten asi 20 minút zakrývajú plachtou. Nás je spolu 10 a nasadneme do ďalších dvoch áut. Takto prichádzame na asi hodinku vzdialené letisko. To sa nachádza na východ od mesta na tzv. Hendersonovom poli kde počas počas II svetovej vojny prebehla veľká pacifická bitka. Je to proste význačné miesto. Už by sme tu mali byť, už by sme mali byť pri letisku ale nič nevidím, žiadne svetlo, žiadnu budovu. Zrazu stojíme pred rampou. Čo je? Kde sme to? Náš šofér strážnikom vysvetľuje, že my ideme odletieť a strážnik sa značne diví, lebo nič neletí. Vystúpim z auta, veľmi sa mi táto situácia páči, nafotím to, smejem sa a pomáham otvárať rampu. Pustia nás dnu. Prídeme k tmavej, zatvorenej letištnej hale. Nikde nikto. Zalomcujem jednými dverami, druhými, všetko zatvorené. Veci vyložíme von. Musíme sedieť vonku, žiadne lavičky. No letíme na Nauru, kam sa nedá dostať, kam letí iba jediná letecká spoločnosť Nauru arlines, ktorá nemá najlepšie meno. Nemá poriadny rezervačný systém, neviete sa check-in, keď spoločnosť nemá peniaze na letecký benzín tak proste nelieta.. Overbooking je bežný u slušných leteckých spoločností. Keď sa to stane tu, tak letíte najbližšie o týždeň. Preto sme tu skôr a chcem sa check-in. Otvoril som rampu a teraz som rozhodnutý otvoriť aj letisko. Za rohom nájdem strážnika a naozaj ho presvedčím aby letisko otvoril. Zoberie zväzok kľúčov a otvára dvere za dverami. Mám so sebou značne scestovaných borcov, no toto ešte nezažil nikto. Otvoriť si letisko! Vchádzame do vnútra letištnej haly a v tej chvíli príde chlapík a spraví nám check-in. Palubenky vypisuje kompletne rukou. Jaaaj, všetko ide ako po masle. Všetko je pozatvárané, zmenárne, reštaurácie, na celom letisku sme iba my desiati plus ten strážnik čo dvere odomkol a pán čo nám spravil check-in. Aj všetky duty free obchody sú na tomto medzinárodnom, najväčšom letisku štátu, zatvorené. Máme nejaké peniaze a tak Juro nasadne na taxík (je to auto letištnej strážnej služby) a donesie jedlo a basu piva. Strážnici, po hodinke ľudí pribúda, s tým majú veľký problém lebo na letisku je zakázané piť alkoholické nápoje, ale tu basu nakoniec dopijeme. Lietadlo pristálo na čas. Nikde nikto iba naše jediné lietadlo, veď čas odletu o 1.15 je dosť zlý. Lietadlo je Boeing so značne luxusnou výbavou, širokými sedačkami – aby sa do nich Naurčania zmestili – počas letu podávajú slušné vína. Na vstup do krajiny treba víza. Tie oráža policajt po tom čo od Vás dostane papiere z ambasády. Víza sú vydávané na konkrétny pas. Vybaviť ich bol obrovitánsky problém, nemožná záležitosť a ja už teraz chápem prečo tu nikoho nechcú. Je to podobný stav ako s Rovníkovou Guineou. Aj Nauru má iný zdroj príjmov než turizmus a ich silný brat – v prípade Rovníkovej Guinei USA, v prípade Nauru Austrália – nechce, aby sa im do tohto biznisu miešali turisti. Tí veci nafotia a potom sa o nich dozvie svet. Komu toto treba? Dostávame vstup. Vchádzame do krajiny, kde sme počtom 10 turistov značne pohli štatistikami návštevnosti. Väčšina “cestovateľov” sa snaží Nauru “navštíviť” iba počas tohoto medzipristátia. Vystúpiť na 30 minút na letisko a potom sa tváriť, že na Nauru boli. Teraz je 4.05 ráno, absolútna tma a keď vás aj pustia z lietadla, toto za návštevu štátu rozhodne nepovažujem. Každopádne to nie je môj štýl. Preto sme podnikli tú ohromnú pakáreň s vízami a sme tu. Prílet 31.8 a odlet poobede 3.9. Verím, že Nauru trošku spoznáme a ulovíme zopár zážitkov, ktoré nie sú bežné. Foto: je z letiska na Nauru