Ekonomika a hospodárstvo najmenšej ostrovnej krajiny Čím sa živí Nauru?

Nauru sa nachádza 55 km južne od rovníka, všade dokola je koralový útes, ktorý znemožnil výstavbu prístavu. Tovar tu nakladajú zvláštnym spôsobom cez nakladaciu rampu. Štát mal dve tieto monštrá, no jedna rampa zhrdzavela a padla a tak ostala iba jedna. Nakladajú ňou fosfáty, usadenú horninu biogénneho pôvodu. Keďže Nauru je samostatnou skalou v obrovskom Tichom oceáne, tak sa tu logicky zastavujú vtáky…. z ich výkalov za milióny rokov vznikol poklad, ktorý za 100 rokov Naurčania premrhali. Roky boli fosfáty najväčším biznisom štátu a jeden čas boli obyvatelia Nauru jednými z najbohatších ľudí planéty, čo sa týka HDP/obyvateľa. Teraz je charakteristický pohľad na krajinu plný pyramídových vežičiek, tzv. pinnacles, ktoré tu ostali po vyťaženom fosfáte. Čo teraz? Teraz sú najväčšie príjmy dva. I/ Jedným je zmluva s Taiwanom, kde za to, že Nauru uznáva Taiwan ako samostatnú republiku -Republic of China (ROC)  - značne Nauru finančne podporuje. “Nikto presne nevie čo ešte Taiwanu dávame” smeje sa Derek, keď sa ho pýtam na stovky ceduliek “Love from Taiwan” ktoré sú všade po ostrove. II/ No najviac peňazí tečie z tzv. detenčných center. Čo to je? Za takýmto učeným výrazom sa často skrýva nejaké svinstvo. Moc sa o detenčných centrách nehovorí, no toto je dôvod, prečo Nauru turistov u seba nechce. Nechcú, aby sa niekto v tomto biznise vŕtal. Ide o toto: utečenci prichádzajúci do Austrálie –ak sú nepohodlní – sú transportovaní sem, na tento ostrov odkiaľ sa nedá utiecť. Tu sú rozmiestnení do 5 kempov (dnešný stav). Dvojka je najprísnejšia, odtiaľ nikoho nepúšťajú, je to svet ako v ťažkej base. Jednotka je pre administratívnych pracovníkov, no nepustili nás tam. Štvorka a päťka sú voľnejšie a tie sme si teda prezreli aj zvnútra. Migranti sa môžu dokonca po ostrove voľne pohybovať a využívať dopravu zdarma. V každom autobuse je vodič a pomocníci oblečení v oranžových vestách s dlhými rukávmi a v dlhých nohaviciach. Na rovníku to musí byť utrpenie. No pripadalo mi, že väčšina obyvateľov ostrova robí vodičov, bacharov či čokoľvek spojené so “starostlivosťou” o utečencov. Tlsté domorodky iba tak posedávajú a ide im plat… Stretávam v autobuse 6 mladíkov, jeden je zo Srí Lanky a piati sú Iránčania. Sú pekne oblečení, čistí, vyumývaní s najnovšími iPhonmi. Aj keď na Facebook a Instagram svoje príspevky nezverejnia – tieto sociálne siete sú tu na ostrove zakázané. Ani ja som nič priamo odtiaľto na Instagram nepridal. Keď sa na mladíkov pozriem zdá sa, že sa majú dobre. Hovoria, že je tu fajn, do školy nechodia, lebo je tu slabá úroveň. “Ako môžeš ako Peržan nechodiť do školy? Čo z teba bude?” nadávam brčkavému, ktorý je medzi puberťákmi prirodzeným šéfom. Majú 16 až 18 rokov a na ostrove sú a to sa podržte 3 až 4 roky. Tak to by som nečakal. Myslel som, že tu rýchlo ľudí preveria, rozhodnú sa či daného utečenca akceptujú alebo nie.. no vec je evidentne zložitejšia. Stretávam tu mnoho ľudí z Afganistanu, mnoho Tamilcov, ktorí utiekli pred Sinhálcami zo Srí Lanky, zahalené Somálky, Pakistancov. Kufor v hoteli mi nesie taký snedý veľkooký chlapík a keď sa ho opýtam odkiaľ je povie mi: ”hádaj” Nevie, že toto je jedna z mojich záľub, hádať ľudí. Pozriem na neho a zdá sa mi, že je zo severovýchodnej Indie, niekde z Assamu aj keď tvár má guľatejšiu a čírenejšiu, tak možno Chittagong (Čitagáon)v Bangladéši? Poviem mu, tieto dva moje tipy a on, že blízko. Pozriem sa mu do očí: “ty si z Barmy? Z Arakanu? Rohingya?” Skoro spadol z nôh a vypadli mu kufre. Stretávam tu veľa Rohingya, moslimov, ktorým v Barme vypaľujú domy. Babička Layla mi hovorí, že jej dve dcéry žijú v Melbourne ale ju a jej syna poslali sem a nemá sa dobre. Žije v kempe 4 v takom luxusnom kontajneri, na chodbe oproti nej bývajú Tamilci a tých si veľmi chváli. Rozpráva mi ako im vypálili dom, pozabíjali susedov a to, že Aung San Suu Kyi nie je dobrá. Layla, respektíve Ely ako ju tu každý volá, bola jediná čo sa mi posťažovala, že sa nemá dobre, ostatní vyzerajú vskutku spokojní. Aj tie tamilské rodiny. Majú zadarmo bývanie, elektrinu, dostali zadarmo televízor a zarábajú si tak 120 AUD/týždenne. Nestretávam sa s negatívnymi reakciami aké som od väzňov čakal. Keby tu zavreli mňa tak sa tu zbláznim. Na malom ostrovčeku by som si pripadal ako lev v bratislavskej ZOO. Na ostrove sú stovky, možno tisíce sociálnych pracovníkov, ktorí sa o utečencov starajú. Mnoho bacharov pod ktorými by som teda žiť nechcel, no aj mnoho veľmi fajn mladých ľudí z Austrálie, Nového Zélandu, ktorí utečencom všemožne pomáhajú. S mnohými som sa rozprával, iba tak mi zastali v autách s húkačkou, keď som išiel pešo, zviezli ma. Mnohí bývajú v našom hoteli. Keď odchádzam zo 4 kempu hneď oproti sú domy obyvateľov Nauru. V prvom pokrivenom domčeku všetci ležia na dlážke, na stole dopitá fľaša tvrdého alkoholu. Je čas obeda. Dosť zúfalý pohľad, špina, hnus. V “kontajneri” utečencov to vyzeralo útulnejšie, čistejšie a kultivovanejšie. Na príbytkoch Naurčanov naozaj nevidím, ako mohli byť v 80tych rokoch tak bohatí. Je to des. No nižšie nájdem ďalšiu domorodú rodinku, práve si zametajú pred domom. Pýtam sa ich na utečencov, ktorých kemp majú na 100 metrov. Pýtam sa na problémy, veď so susedmi vždy nejaké sú, aj ja mám. No nevypáčim ani jednu negatívnu vetu. A to opakovane. Zdá sa mi, že austrálska vláda detenčné kempy so strašidelným menom zlepšuje. Stany vymenila za klimatizované “kontajnery”, utečenci majú voľný pohyb, obyvatelia Nauru pochopili, že títo ľudia sú zdrojom príjmov pre nich samotných a už utečencom nerobia zle. Na tejto ceste mám so sebou vzdelaných a inteligentných ľudí no prakticky všetci sú proti migrantom. Ja som jeden z mála, ktorý mám migrantov rád. Myslím si o nich presne to čo tento Naurčan – “sú to fajn susedia. Nemal som s nimi ani jediný problém” Mnohí z nich sú z prastarých národov (Iránci – Peržania, Tamilci – prastarý kultúrny národ s vlastným jazykom, písmom. Pre oba národy je vzdelanosť doslova posvätná), mnohí z nich sú veľmi inteligentní a pracovitejší než my Slováci, o Naurčanoch, ktorí sú jedným z najlenivejších (a najtučnejších) národov sveta nehovoriac. No dávať migrantom sociálne dávky zadarmo je chyba – tu je tá chyba! Kto nerobí nech ide preč! Veď v Spojených Arabských Emirátoch to funguje. No sociálne štáty ako to máme v Európe sú celkovo veľkou a neudržateľnou chybou. Ale to je iná téma. Chcem povedať, že ľudia v detenčných centrách sa majú na Nauru dobre. V ich vlasti ide o holé životy. Celkovo čo sa týka zahraničnej politiky Nauru je exotikou. Francúzskych politikov prelietaví Naurčania vytočili takým štýlom, že s nimi Francúzi na určitý čas prerušili diplomatické vzťahy. Čína zaplatila dlhy Nauru, vraj išlo o pôžičku v miliónoch USD a dvojcifernú čiastku. No Nauru zrazu preskočilo k nepriateľovi a zrazu podporuje Taiwan, ktorého vlajky nájdete dnes po celej krajine. Taiwan kúpil Nauru lietadlo. Keby nie Taiwanu, tak sa do Nauru nedostaneme. Lieta sem totižto iba jedna jediná spoločnosť a to Nauru Airlines. Hádajte koľko má táto skvelá spoločnosť lietadiel? A čo sa stane ak sa pokazí? Nauru je maximálnou cestovateľskou špecialitou. Nikto tu nebol. Prečo? Nie kvôli leteckej spoločnosti, no preto, lebo Vám nevydajú víza. Foto: zastávka autobusu pre utečencov oproti obchodu Capelle na severe ostrova. Taiwanská červená vlajka vpravo, Naurská modrá vľavo vlajú na tropickom ostrove v súzvuku.