Múzeum genocídy S-21 alebo Tuol Sleng, Phnom Penh

Niektoré miesta by sa mali navštíviť kvôli varovaniu z potenciálu ľudskej krutosti. Jedným z takýchto miest je neslávne známe väzenie v Phnom Penhe, hlavnom meste Kambodže, známom ako Tuol Sleng alebo S-21. V priestoroch bývalého francúzskeho lýcea je dnes Múzeum genocídy, ktoré nám pripomína smutnú a krutú časť histórie tohto miesta. Na tabuliach a stenách vidíme portréty mužov, žien a detí, ktoré zahynuli v neľudských podmienkach po krutom týraní a vypočúvaní. Pri pohľade na tieto fotografie sa vynára v našej mysli potreba po príbehu: prečo boli títo ľudia uväznení? Keďže Červeným Khmérom, ktorí organizovali tieto zverstvá, stačilo ako zámienka na popravu už len to, že človek bol vzdelaný alebo nosil okuliare, mohol byť dôvod hocijaký. Jedna z väzenských fotografií mladej ženy je ale zväčšená a môžeme sa dozvedieť viac o jej živote. Jej 25-ročná tvár s jemnými črtami a polodlhými vlasmi sa stala jedným zo symbolov utrpenia a bezútešnosti režimu z pohľadu jednotlivca. Bophana, ako sa táto žena volala, písala svojmu manželovi dlhé listy, ktoré našli potom, ako ho zatkli. Ich príbeh je poznačený dvoma režimami, v ktorých sa Kambodža zmietala a z ktorých sa musela spamätávať niekoľko rokov. Prvý bol režim generála Lon Nola, počas ktorého musela Bophana so svojou rodinou utiecť do provinčného mesta, kde bola znásilnená vojakom a porodila chlapca. Jej budúci manžel, s ktorým bola pred prevratom zasnúbená, medzitým vstúpil do budhistického kláštora. Bophana sa po pôrode presťahovala do hlavného mesta, kde si našla prácu pre zahraničnú organizáciu. Po prevzatí moci Červenými Khmérmi musela z hlavného mesta odísť spolu s ďalšími obyvateľmi a pracovať na ryžových poliach. Tam si ju našiel jej snúbenec, ktorý sa pridal k vládnucej strane, označil Bophanu za svoju manželku a zabezpečil pre ňu jedlo a základnú zdravotnú starostlivosť. Musel sa ale vrátiť do hlavného mesta, a s Bophanou si písali listy, ktoré podpisovala ako „Kvetina nebezpečnej lásky“. No toto šifrovanie nestačilo, a trojjazyčné listy prezradili vzdelanie oboch milencov, čo bolo pre režim neprijateľné – takisto ako uprednostňovanie osobných záujmov a pocitov pred revolúciou. Sithu, jej manžela, popravili a Bophanu odviezli do väzenia Tuol Sleng, kde ju po vypočúvaniach taktiež popravili a pochovali v masovom hrobe spolu so stovkami ďalších obetí. Kvôli podrobnému príbehu jej utrpenia a tragického konca je prirovnávaná k Anne Frankovej. Jej tvár a spomienky sa zachovali pre ďalšie generácie ako varovanie, ale zároveň ako svedectvo toho, že láska dokáže prežiť aj v tom najkrutejšom prostredí.