Áronova hrobka v Petre

Mám ďalší sen. Navštíviť hrobku Árona. Zdá sa to divné, veď som práve navštívil v Hebrone (pozrite si na tomto Fóre príspevok z Izraela v rovnakom období) hrobky mnohých starozákonných prorokov včítane praotca Abraháma a na Veľký piatok som bol pri hrobe Ježiša. Toľko morbidity by aj mohlo stačiť. Áronovu hrobku však chcem navštíviť od času, kedy som navštívil Petru po prvý raz. Vtedy sme vošli do “Červeného mesta” a dozvedeli sa, že pred pár týždňami tu zabili skupinu mladých Židov. “Červené mesto bolo plné červenej krvi” spievalo sa v hebrejčine. Týždeň na to prišiel do Petry prezident Izraela Yitzhak Rabin a rokoval s kráľom Jordánska - Husseinom o dohode o prímerí, ktorú v októbri toho roku podpísali. O rok na to bol na Rabina spáchaný atentát ako na najväčšieho zradcu. Pritom to bol veľký a veľmi odvážny človek, ktorý pre Izrael urobil naozaj veľa. Vtedy sme prechádzali Petrou, vstupné nebolo 72 Euro ako dnes, ale zlomok tejto ceny. Pivo mi nalievali do čajových pohárov, aby to preboha (pre Aláha) nikto nevidel, že takto hreším. Pred Monastery (Ed Deir) sme my Bubáci boli úplne sami, dokonca som na vrchol vyliezol a nohy mi hompáľali z “dáždnika” nad najväčšou budovou celej Petry. Dnes sa to už nedá, je to zakázané. Pivo Vám nalejú do sklenených pohárov a majú dokonca čapované. Práve tu som sa dozvedel o Áronovej hrobke, že existuje. Odvtedy to mám v hlave. Je zaujímavé, že za 23 rokov to žiaden Bubák nenavštívil. Podobne ako Pico Turquino na Kube. Obe sú jednoduché veci, ktoré zvládne skoro každý kto toto číta, no vidíte…. Nie reči ale činy sa rátajú, zvyknem hovoriť. A tak som do propozícii na náš detský zájazd zo state BUBO Family na Blízky Východ napísal jeden z cieľov – dobyť Áronovu hrobku. Tých cieľov bolo viac, napríklad stáť na Golgote priamo na Veľký piatok, spať v najlepšom hoteli Jordánska, vyskúšať si šabat cez sviatok Pessach na vlastnej koži, piť na Golanoch najlepšie kóšer víno, pochopiť rozdiel medzi židovstvom, kresťanstvom a islamom a zároveň v čom sme si podobní – pod taktovkou najlepšieho sprievodcu v SR aj ČR, ktorý vie a nekecá. Papier veľa znesie, ale dokázať niečo NAJ (navštíviť najstaršie mesto sveta, najnižší bod Zeme – áno aj tu sme teraz boli) zrealizovať unikátnu vec, ktorú nikto iný nerobí je ťažké. Vyše 20 rokov máme v Petre partnerov, sú z najsilnejšieho kmeňa, hrdia sa tým, že podobne ako kráľovská rodina Jordánska - Hašimovci sú priamymi potomkami proroka Mohameda (z rodu Kurajšovcov). Dokonca potomkami Mohamedovej dcéry Fatimy a Mohamedovho bratranca Alího). Žijú v Petre od pradávna a venujú sa turistickému ruchu. No o tom ako vystúpiť k hrobke nevedia nič. Peťo Rea, úžasný sprievodca mi hovorí “ Ľubo, nikto z nich tam nikdy nebol. Čokoľvek ti povedia, nie je to pravda”. To je upokojujúce. Z nášho hotela vidieť bielu bodku na najvyššom vrchole v okolí. Dráždi to oči. “Dokelu, veď tú hrobku každý vidí. Petru, novodobý div sveta navštevujú milióny turistov, nie je možné, aby o tom nikto nič nevedel” nahlas uvažujem. No áno, nikto nič nevie. Na internete sa píše, že túra trvá 12 hodín. Chcem vyraziť tesne po polnoci, mám čelovku. Iba sa bojím strmých zrázov, veď keď poznáte prírodu v Petre viete o čom hovorím. Môže ísť o život. Nechcem zasa riskovať priveľa. Veď beriem so sebou na výstup aj deti a aj svoje deti. Stretávam sa so sprievodcom a ten mi hovorí, že nemôžem vyraziť o polnoci lebo ma musia pustiť do Petry. Naša skupina tam vchádza o 9.00 ráno, no my musíme mať špeciálne povolenie a vojsť tam už o šiestej a makať a makať. Nevieme to obísť. “Na vrchol môžete ísť na ťave” hovorí mi náš jordánsky sprievodca, ktorého Peter dobre pozná. “bol som tam už zopár razy. Trvá to 12 hodín. Naspäť do hotela dôjdete taxíkom večer, OK?” Neskôr pochopím, že všetky informácie, ktoré mi povedal nie sú pravdou a stavil by som sa, že tam nikdy, ale nikdy nebol! Vyrazíme skupinka s najmladším Maťkom (11 rokov) a najstarší je Tomáš (49 rokov). Sprievodcom je Rašíd, šľachovitý Beduín a máme dva silné kone, ktoré sú do seba zamilované. Putujeme ešte za veľmi príjemného počasia a teploty. Kvalitné turistické topánky, krém na opaľovanie a pokrývka hlavy, ako aj veľa, veľa vody na pitie, sú nutnosťou. Ako opustíme hlavné údolie Petry dostávame sa medzi Beduínov a ich rodiny. A žiaden turista. Je to šokantné, ale je to pravda. Stáva sa mi to často. Stačí odbočiť kúštiček z vybehaných turistických trás a ste sami. No to bežný turista = 99.99% nedokáže. A paradoxom je že čím viac ľudí cestuje, tým je turizmus mainstreamovejší. No to je obrovská výhoda pre profesionálov. Krajina je divoko nádherná, keby čosi takéto mali v USA, tak je to svetoznáme ako Death Valley. Zastavíme sa v jednej rodine beduínov, ktorá býva v 2000 rokov starej jaskyni Nabatejcov, v takom malom Khaznehu. Priečelie je nádherne vytesané do červeného pieskovca, vchádzam dnu. Hnedozelené látkové kreslo v rohu jedinej miestnosti, inak iba tmavá skalnatá dlážka, biele steny a nikde nič. Posteľ majú vytiahnutú vonku, veď tu neprší. Hrám sa s Mirjam, asi 3 ročnou Beduínkou, ktorej zrejme nikdy nepoumývali šampónom hlavu. Miriam bola podobne ako Áron súrodencom Mojžiša. Ona dohodla s dcérou faraóna, aby Mojžišová matka kojila svojho syna. A táto malá Beduínka sa volá po nej. Mojžiš tadiaľto putoval po úteku z Egypta. 40 rokov chodil po púšti, aby sa zbavil starej generácie, ktorá sa nechcela zbaviť starých tradícii, panteónu bôžikov a nechcela prijať novú myšlienku. Tak je to aj teraz, len v rýchlej dobe nemáme čas čakať 40 rokov a zmeny (politické ale aj v biznise) sa musia robiť rýchlejšie, a tak to bolí viacej. Áron bol starší brat Mojžiša a Mojžiš ako dyslektik poprosil boha, aby Árona akceptoval ako akéhosi výkonného riaditeľa a boh povedal “áno”. Áron sa týmto “áno” stáva taktiež prorokom. Mojžiš bol božím poslom, ale výkonnú moc nechal na Árona a Áron veci spravoval dobre. Keď prišli do tohto údolia vedľa Petry (teraz sa mestečko volá Wadi Musa – Mojžišovo údolie) a nemali vodu, Mojžiš udrel svojou palicou do skaly a voda vytreskla. To miesto je blízko nášho hotela a včera sme sa tam zastavili. Voda zo skaly tečie do dnešných čias. Veď to je jeden z dôvodov prečo si Petru arabský kmeň Nabatejcov vybral za svoje sídlo. Nielenže je nádherne skryté v skalách, ale je tu voda. Rašíd nás vedie nádhernou cestou bez akýchkoľvek značiek. Zastavuje sa pri dome jednej Beduínky a ona berie kľúč a “vybehne” s nami otvoriť hrobku. Boris ide na koni ale teraz sa už šliape tvrdo hore. Slniečko sa derie na oblohu a my mu šliapeme v ústrety. Petra má však prekvapujúcu nadmorskú výšku a teraz na jar je príjemne – no pozor, pozor, slnko je zradné. Rašíd ostáva pod posledným výstupom, pod schodmi variť čaj a my stúpame tých posledných 10 minút peši hore až k hrobke postavenej na mieste, kde skonal Áron. A sme tu. Biela mamelucká budova zo 14. storočia, vyjdeme hore na strechu s výhľadom do nekonečna. Pod nami údolie Araba a na druhej strane vidieť Monastery a aj náš hotel, všade nádherné hory – oplatilo sa. Za železnými dverami, ktoré sú teraz otvorené iba pre nás je jednoduchá, ale pekná priestranná miestnosť, vo vnútri je hrobka, na nej prehodený červený modlitebný koberček a schody dole, ktoré vedú do ďalšej miestnosti. Na streche otvárame sáčok s ďatľami, beduínskym chlebom a beduínskymi koláčikmi a kocháme sa. Sme široko – ďaleko na najvyššom bode a je to vskutku paráda. Čítame si o Áronovi z Koránu a Tóry, no je spomenutý aj v Novom zákone v Biblii. Potom zbiehame dole a dávame si Rašídov beduínsky sladký čaj, ktorý nás úžasne povzbudí. Prepáčte toľko superlatívov, ale často, keď si nakoniec splníte sen, ste sklamaní. No ja som teraz po vyše 20 rokoch nadšený. Musím povedať, že BUBO sa sakra posunulo ďalej v celom zájazde na Blízky Východ a som teraz fyzicky unavený, ale psychicky som vysoko. Tie púte majú čosi do seba… Je tu magická atmosféra, usporiadate si v hlave myšlienky. Ako to, že niečo vydrží 3200 rokov bez toho, aby to ubralo na sile? Po celej ceste sme nestretli nikoho okrem Beduínov. No teraz vidíme ďalšiu skupinu, ktorá kráča hore k hrobke, dievčatá a mnoho po zuby ozbrojených chlapov s ohromne prísnym pohľadom. “To sú 2 princezné” prehodí medzi zuby Rašíd. “Poznám ich, ale nemôžem tam ísť, to si nemôžem dovoliť. Toto je kráľovská rodina…” V ušiach mi znie Schoenbergova dodekafónia. Som šťastný, že som navštívil hrobku prvého najvyššieho kňaza Židov. Keď zomrel tu hore na vrchole Mount Hor, mal magických 123 rokov. Schádzame dolu, Dando a Sára idú na koni a to je o ďalší ulovený zážitok na viac. Na fotografii je Mount Hor za ich chrbtami a keď si zväčšíte fotografiu (kliknite na nadpis príspevku), tak tá malá biela bodečka je Áronovou hrobkou.