Franco, Juan Carlos a madridská movida

Predstavte si krajinu, kde 39 rokov vládne fašistický diktátor. Kráľ sa môže len z exilu prizerať na dianie v jeho vlasti. Má ale syna, malého, vkladá však do neho veľké nádeje. Ako osem ročný je zverený do výchovy diktátora, aby si ho vychoval na svoj obraz a tak sa raz mohol stať kráľom pokračujúcim vo fašistických šľapajách. Mal to naozaj ťažké, no vďaka jeho "chameleónim" schopnostiam veci nakoniec dopadli tak ako dopadli. Po diktátorovej smrti v krajine nastoľuje demokraciu a svoju autoritu potvrdí aj v momente, keď za jedinú noc prebdenú pri telefóne dokáže presvedčiť armádnych generálov, že plánovaný puč sa nemôže konať. Čierne oblaky nad krajinou sa rozplynuli a ľudia sa môžu opäť zhlboka nadýchnuť, po rokoch môžu rozprávať svojimi nárečiami (jazykmi) bez toho aby sa báli o život a v konečne môžu slobodne vyjadriť svoj názor. V tejto krajine žije plno mladých ľudí, ktorí konečne ucítili slobodu a tú si začali užívať plnými dúškami. Prichádzajú do hlavného mesta, kde cez deň pracujú, ale skutočný život začína až v noci. Sú 80te roky a mládež chce žiť bezstarostnejším životom ako museli žiť ich rodičia. Prichádza slávne hudobné hnutie - movida, ktoré hýbe celým mestom. Dnes už slávny režisér skákal v opätkoch a s makeupom spieval o tom ako bude mamou a mladé speváčky s trvalou a čiernymi linkami zase o tom ako ich nikto nezmení. Všetci boli veselí, bezstarostní, ale aj napriek tomu to dokázali po nociach poriadne roztočiť. Rada ich prirovnávam k Robovi Grigorovi, alebo Falcovi... Aj keď 80te roky sú už za nami, my vieme o miestach kde je movidu ešte stále veľmi výrazne cítiť. Jediný rozdiel je že mladí "rebeli" tam dnes nenosia čierne kožené bundy, ale skôr husté brady a okuliare s hrubými rámami. Almodóvar tu raz stretol Antonia Banderasa a rozhodol sa z neho spraviť hviezdu. My si dávame pivo a dúfame, že sa pošťastí aj nám =)) Prečítajte si aj náš blog o Madride.