Mätový čaj - tradičný marocký nápoj Marocká pohostinnosť

Trúfli by ste si povedať aký je národný nápoj Maroka? Tipli by ste si čaj? Už niekoľko dní brázdime v našej mini skupinke o počte kusov 4, marocké cesty aj necesty. Po bielej Casablance, kde sme navštívili mešitu s najvyšším minaretom na svete, sme si to zamierili smer Marrákeš. Jeho hlavné námestie Jamma el Fna snáď nemá vo svete obdobu. Ak sa povie “marocké”, tak mne by sa určite vybavilo práve toto námestie za večernej prechádzky. Stánky, z ktorých sa dymia vône korenistých jedál, do toho malé misky so slimákmi, ktorých šťava je najlepšou bodkou za marákešskym dňom. Plus predavači ovocia a čerstvých džúsov, do toho zaklínači hadov, skákanie malých opičiek, nejaké to hudobné predstaveníčko, pár žobrákov a milión stánkov s tovarom, ktorý si občas poviete, že snáď ani nikto nemôže kúpiť. Mojím vrcholným estetickým zážitkom boli krásne naaranžované ozdobne vyumelkované farebné poháriky na čaj a vedľa nich kefy do záchodovej misy. Naozaj kombinácia vhodná zvečnenia. Škoda, že v nejakom zápale som zmazala túto jedinečnú dokumentačnú fotku :) Čajové poháriky detailne študujeme, lebo sú na našom nákupnom zozname. Apropo, marocký čaj. Pijeme ho stále a takmer bez prestávky. Silný mätový vývar prípadne s prímesou ďalších byliniek a kopa cukru. Dnes sme snáď zdolali náš rekord. Ráno vstanem a prv než si stihnem oči pretrieť, ma v raňajkovej reštaurácii obsluhuje Jusuf: “oh, slečna byť z Československa. To byť veľmi krásna krajina, to vaše Rusko..” Tak trochu urazene mu chcem dať malú hodinu geografie, ale už mi do rúk strká pohárik horúceho moku. “Slečna si dať teplý čajík. Byť dobrý na chladné púštne ráno, my friend. To nemôcť odmietnuť. To naša pohostinnosť káže.” Tak ok, beriem horúci pohárik a už aj takmer zabúdam na jeho medzery v geografii. “Prosím, je bez cukru?” Pýtam sa, lebo mam chuť na čistý mätový vyvar. “Samozrejme, slečna môcť docukrovať.” A už mám pohárik takmer v krku. Uff, sladké ako turecky med!! “Ešte docukrovať?” Pýtam sa neveriacky Yusufa. “Áno, áno.. vy môcť ešte docukrovať a hádže mi tam obrovskú kocku cukru veľkú asi ako patagonský ľadovec, že sa mi ledva zmestí do šálky. “Slečna dnes ísť do púšte na celý deň na duny. Potrebovať energia.” Tak fajn, raňajky by sme mali. Vyberáme sa teda na výlet. Najprv omrkneme trhy v malom mestečku Rissani, kde sa nám ujde za ďalší pohárik sladkého čaju pri kúpe datlí, ako pozornosť podniku. Ďalšia sladká “fajočka” v nákupnom košíku nášho dňa. Hneď na to naberáme smer púšť. Prvá zastávka sú nomádske obydlia. V strede ničoho rozložené stany. Nazývam to stany, ale reálne sú to len zošité staré vrecia, ktoré vytvárajú chládok a tieň. V jednom sa hrajú malé deti. Skáču po vankúšoch a ich radosť nepozná hraníc, keď im darujeme zopár našich sladkostí. Ako za odmenu, nás usádzajú pod ďalšie vrecia zošité do celtoviny a ponúkajú nám čaj.. áno, áno.. ani netreba veľa hádať, aby ste vedeli, že naša dávka cukru sa opäť navyšuje. Domáci sa usmievajú od ucha k uchu. Je to pre nich vzácnosť plus časť tradície, uctiť si pocestných a tak srkáme sladký mätový čaj opäť a znovu. Ako tak pozerám na tie skákajúce deti vo vedľajšom stane, tak mám pocit, že ten sladký čaj musia piť od rána do večera :) Nasadáme do auta a stojíme u Hassana. Budeme u neho doma obedovať a jeho útla žena nám na privítanie.. hádajte, čo podáva? Ak ste hádali, že domácu pálenku, tak ste boli na omyle, ale povedala by som, že cukrom sa to tej pálenke vyrovná. Áno, áno. Opäť srkáme teplý sladký mok, z ktorého sa paria voňavé mätové obláčiky. Rozmýšľam, či si mám ísť zabehnúť okolo Hassanovho domu, ale domáce dobroty, rozkladajúce sa práve na stole, mi zmenia názor na vec. Po obede k ovociu sa ešte na rozlúčku servíruje.. a snáď ani nemusím hovoriť, že čo.. Opäť nasadáme do auta a ja mám pocit, že viac cukru už dnes naozaj nedám. Povedala by som, že žily sa mi nadúvajú pod nánosom čistej energie. V hlave mi pulzuje niekoľkokrát odporúčaná denná dávka našimi lekármi. Ale tak, spomínam si na Yusufove slova pri raňajkách: “slečna ísť do pušte. Slečna energiu potrebovať.” Tak ok, domáci najlepšie vedia. Ďalšia zastávka.. mala komunita bývalých čiernych otrokov, ktorí vyvinuli originálnu hudbu a, samozrejme, nám ju chcú ukázať. Všetko by bolo ok, keby sme znovu nenarazili na tú ich známu pohostinnosť :) sadáme k malým stolčekom a ani nemusím vysvetľovať, ako hudba dakedy brala ľudí do tranzu. Opäť máme toľko energie, že naše telá sa v rytme bubnov hýbu úplne samostatne. V tanečnom kroku opúšťame černoškov, ktorí si to tam rozdávajú naďalej s bubnami, čajom a.. hlava sa mi krúti od toľkého cukru.. “no nič..” vravím si, keď nasadáme na ťavy.. aspoň tu si trošku oddýchnem od tohoto “energy” ošiaľu. A aké je moje prekvapenie, keď zastaneme na pauzu? “Aký by to bol západ slnka na púšti, bez šálky čaju?” vraví mi s úsmevom náš sprievodca Omar. “Naša marocká pohostinnosť káže..” “áno, áno”.. dopĺňam jeho slová.. všetko mi je jasné a načahujem ruku za poslednou šálkou dnešného dňa.. a slnko môže zapadnúť. Čítajte aj blog najlepšie čaje sveta.