Erg Chebbi Sahara a jej krásy

Pieskové duny Erg Chebbi sú marockým prírodným divom sveta. Päť hodín ráno. Na oblohe svietia hviezdy. Tisíce hviezd. Ticho pretína našľapovanie ťavej karavány na pieskové duny. Všade naokolo tma a len vietor na svojich rukách nesie milión zrniečok piesku, ktoré cítime na tvári. Takto romanticky začínal náš dnešný deň. Ešte za tmy sme osedlali naše ťavy a vydali sme sa loviť zážitky na najkrajšie pieskové duny saharského piesku. Ležia v marockej oblasti Merzouga v Erg Chebi, kde sme niekoľko krát ročne. Je zvláštne sedieť na ťave v absolútnej tme. Rozmýšľať nad karavánami, ktoré tieto miesta križovali stáročia pred nami. Tadiaľto prechádzal aj Ibn Battuta na ceste do niekdajšej Sidžilmasy, kde sa obchodovalo so sudánskym zlatom a z neho sa neskôr vyrábali zlaté mince v Európe. Akoby všetko so všetkým súviselo. Naša karavána sa zastaví na vrchole duny, sadneme si na teplý piesok a sledujeme tichú krajinu. Na nočnej oblohe sa objavili oblaky a tie svojím tieňom pohltili slnko, no po čase sa krásne krajina rozsvieti a my až vtedy vidíme, v akej kráse sme sa ocitli. Naokolo je kráľovstvo zlatého piesku a duny zaplnili horizont. Sedíme tu, hľadíme na okolitú krásu, cvakáme foťákmi a vieme, že tento zážitok sa len tak rýchlo z hlavy nedostane. Erg Chebi je ako z arabskej rozprávky, kde sa sypal piesok a rozprávali staré príbehy. Sahara, to nie sú len zlatisté duny a my to už krásne vieme. Už sme sa naučili, že máme štyri tipy saharského povrchu a vieme ako vyzerá hamada, teda ten, ktorý predstavuje väčšinu obrovskej Sahary. Stretli sme ťavie stádo, vybláznili sa na dunách a miestna rodinka nás pozvala do svojho jednoduchého, hlineného domčeku. Abdulláh, hlava rodiny si so mnou podá pravú ruku, tú priložíme obaja na srdce a po chvíľke môžeme vstúpiť dnu. Jednoduché nádvorie vyplnené náradím, tri miestnosti naplnené prázdnom, kuchyňa zanesená od sadzí, no aj tak rozprestreli matrace a sedíme pod jednoduchou strieškou a Abdulláh nám nalieva čaj ako ho to učili jeho predkovia. Chytí kanvicu, z výšky leje čaj do malého pohárika a prvý vráti nazad do kanvice. Vráti aj druhý, aby čaj premiešal a jemne ochladil a tretí pohárik už je pre nás. Podáva sa k nim kus neforemného cukru, no všetko to chutí výborne. Sladko, no na to sme si už zvykli. Tento čaj má však príchuť nezvyčajného stretnutia. Vychutnáme si panorámu saharskej krajiny a v dedinke Chamília nahliadneme do školy. Je zatvorená, ale zbadal som Mohameda, s ktorým som sa pred pár mesiacmi zhováral a tak sa ho pýtam na otvorenie. Ten zmizol, o minútu je nazad s kľúčom a sme v triede. Arabská abeceda, berberská abeceda, odtlačky rúk detí, malých školákov, niekoľko plyšových hračiek, maličké stoličky, stoly a jedna žiarovka. Tu sa učia deti z Chamílie a my vidíme aj to, čo je pre mnohých turistov zatvorené. Sadneme do vnútra domu a muži z Chamílie, hudobníci zo skupín z Pieskových holubov, nám ukážu ako v ich žilách koluje hudba zvaná Gnaoua. Majú čierne tváre, zdedili ich po svojich starých otcoch, bývalých otrokoch zo Sudánu. Začnú hrať rytmickú hudbu a všetci počúvame. Neskutočná atmosféra. Koľko zážitkov sme už dnes pochytali? Po tom ako objavíme svet oázy a na vlastné oči sa pozrieme ako funguje, si sadneme na perfektný tadžín s kuracím mäsom, citrónom a hráškom, no ochutnáme aj zeleninový tadžín s cukinou, zemiakmi, fazuľkou či rajčinami. Nedá sa povedať, ktorý je lepší, pretože tá chuť je priam dokonalá. Sahara je ešte o kúsoček dokonalejšia a my sme si ju vychutnali tak ako sa len dá. Zajtra prechádzame krásnymi cestami, oázami, kaňonmi a údoliami až do Ouarzazate!