Marocká Sahara Tam, kde svitu hviezd nič nekonkuruje a slnku nič nestojí v ceste

Sahara patrí k symbolom Maroka a kto na Sahare nebol, akoby ani nebol v Maroku. Utorok: 4 hodiny ráno, a budík neúprosne vyzváňa v hotelovej izbe Erfoud Riad pri marocko-alžírskych hraniciach. Vyskočil som z postele ako nedočkavý prvák idúc prvý deň do školy. Presne som vedel, čo nás dnes čaká, bol to náš deň D. Na tento deň sme sa tešili všetci. Vykročil som z izby do predsiene hotela. Tu nám domáci Hamid nachystal čierny čaj, kávu a datle. Postupne sa stretla celá naša skupina. Pred hotelom na nás čakalo zopár terénnych vozidiel na presun do púšte. Keď sme dorazili k okraju mesta, asfalt sa stratil a my sme nabehli na piesočnatú cestu. Bola ešte hlboká tma, atmosféru nám dopĺňala berberská muzika od nášho šoféra. „To spieva brat môjho otca“ pochválil sa šofér lámanou angličtinou. Cesta trvala necelú hodinu a dorazili sme do kempu tuaregov. V stanovom mestečku priamo pred nami boli nastúpené naozaj krásne ťavy, znamenalo to jediné - meníme dopravný prostriedok. Miestni tuarégovia nám ochotne pomohli do sediel. O svoje zvieratá sa príkladne starali, hladkali ich, prihovárali sa im, ďakovali im a dokonca im dali pekné mená. Napríklad moja sa volala Jimi Hendrix. Po chvíli, keď sme si zvykli na pravidelné pohojdávanie, sme ocenili komfort pohľadu z ťavieho chrbta. „Priatelia, vyrážame... smer Alžírsko“ vyhlásil som odhodlane; žartoval som... všetci vedeli, že náš cieľ sú piesočnaté duny Erg Cheebi. Naša karavána sa zoradila, a my sme pod hviezdami stúpali smerom k dunám. Rovnako ako pred stovkami rokov putovali obchodníci po stratených chodníčkoch cez Saharu hlboko do Afriky . Ticho prerušoval len jemný zvuk, ktorý vydával piesok pri dotyku s ťavími kopytami. Každý, ako na povel, sa díval len sa oblohu plnú hviezd bez svetelného smogu a užíval si prítomný okamih. Dorazili sme tesne pod vrchol dún, zosadli sme z tiav a pokračovali na samotný vršok. Blížilo sa svitanie, posadali sme sa na vrchol dún vybavení dekami a čajom od Hamida. Čakali sme na každodenný rituál slnka a napriek tomu sme mali pocit, že sme svedkami niečoho neobvyklého, priam zázračného. Svitalo…. slnko sa objavilo spoza obzoru. Jeho lúče začali hrať hru miliónov tieňov na piesočnatých dunách. Všetko sa z tmavosivej menilo na nespočetné množstvo odtieňov oranžovej, žltej, červenej, ružovej, okrovej, béžovej... V našej skupine bolo ticho, úchvatné divadlo nám zobralo reč. Tento okamih nepotreboval slová, nepotreboval filtre... všetko bolo dokonalé, všetko bolo ako z tajuplného filmu, ktorý každý túži vidieť, a my ho zažívame v BUBO pravidelne.