História v podzemí Edinburghu Mary King's Close

Mary King’s Close je jednou z mnohých bočných uličiek starobylého Edinburghu, ktoré sú napojené na hlavnú ulicu Royal Mile. S pojmom „close" sa stretnete v Edinburghu bežne, označujú ním strmé a úzke ulice vedúce z centra mesta až do miest, kde sa kedysi rozprestieral toxický močiar. Končili v ňom splašky, odpadky, niektorí hovoria, že dokonca aj mŕtvoly. Niet sa čo čudovať, že o obyvateľoch hlavného mesta sa kedysi hovorievalo, že ich bolo prv cítiť, ako vidieť.

Dnes je práve Mary King’s Close poslednou spomienkou na ťažké životy ľudí z tejto doby. Prehliadka trvá približne hodinu a bude vás ňou sprevádzať energická herečka, prezlečená do dobových šiat. Prevedie vás niekoľkými izbami, kde predstaví život chudobných a zúbožených obyvateľov.

Pôjdete cez izbu, kde žilo 12 ľudí. Bez okien, bez vody, na udupanej zemi a s nízkym stropom. Tu všetci vykonávali potrebu do vedra a medzi 10 večer až 7 ráno bolo možné jeho obsah vyprázdniť na strmú ulicu. Keďže nemali elektrinu, svietili si olejovými lampami. Vyššie poschodia patrili zámožnejším ľuďom, ktorí zvykli páliť včelí vosk či olej s pridanými bylinkami. Tu však nezvyšovali peniaze na takýto blahobyt a pálil sa zvierací tuk, čo zápachu nepomáhalo.

Ďalej prejdete maketou izby, kde bola kedysi na jeden deň držaná samotná Mária Stuartová, a to tesne pred tým, ako ju prvýkrát uväznili. V jednej z izieb uvidíte interaktívne „hovoriace obrazy,“ kde sa vám prihovoria obyvatelia Edinburgu. V prvom z nich sa ukáže samotná Mary King, po ktorej bol pomenovaný close, v ktorom sa nachádzate. Keď jej manžel umrel, boli na ňu prepísané všetky majetky aj titul a stala sa prvou ženou, ktorá mohla v meste voliť. Zároveň do jej správy padol aj close, v ktorom sa nachádzate.

Ďalej sa prejdete bývalou stajňou, kde mohli naraz držať až 12 kráv či iných zvierat. Keďže mesto kedysi obkolesovali hradby, farmári so svojim dobytkom museli prekročiť ich hranice. To však bolo kvôli clu veľmi nákladné, a tak často držali svoj dobytok vnútri. Takéto riešenie, samozrejme, nepomáhalo hygiene a podporovalo šírenie chorôb. Najčastejšou z nich bol práve mor. Ten sužoval mesto až 11-krát!

V nasledujúcej izbe uvidíte rodinu, ktorú postihol presne takýto osud. Hlava rodiny, otec, to už má za sebou a leží zabalený vo vreci. Mama s dvoma mladšími deťmi na posteli tiež nemajú od konca ďaleko. Nakazili sa horším druhom moru, ktorý napáda dýchacie cesty a postupne rozpúšťa vnútorné orgány, jasným signálom, že sa blíži koniec, sú krvné podliatiny na celom tele. Ľudia zvyčajne nevydržali dlhšie než 48 hodín a šanca na prežitie bola len 5%. Druhým typom bol mor, ktorý napádal lymfatické uzliny. Ak sa k pacientovi dostal doktor včas, rany mu vydezinfikoval slanou vodou a vypálil ich žeravým železom. V tomto momente šance na prežitie stúpli na 50%.

Ako sa mnohí nazdávajú, mor sa nešíril potkanmi, ale nakazenými blchami, ktoré na nich žili. Keď potkan umrel, potreboval inú obeť. A keďže v stredovekom Edinburghu pripadalo približne 5 potkanov na jedného človeka, šup ho naňho.

V tej dobe na tridsaťtisícové hlavné mesto pripadal len jeden doktor. Práve ten bol ľahko rozpoznateľný vďaka svojmu štýlovému obleku. Bol celý z kože, takže mu ani kúsok tela netrčal. Pôvodne mal zabrániť preniknutiu zlých duchov, na ktorých chorobu hádzali, avšak aj tentokrát úplnou náhodou zabránil reálnej hrozbe – blchám. Na hlave mal klobúk a masku s akýmsi zobákom. V tom mal bylinky, aby nevdychoval zlých duchov, zabraňovali však vdychovaniu škodlivých baktérií.

Keď sa v rodine vyskytol mor, ľudia vyvesili na okno alebo dvere bielu handru. To bol znak pre okoloidúcich oblúkom sa vyhnúť tomuto domu. Zároveň znak pre doktora, že sa očakáva jeho návšteva. Keď sa obyvatelia dočkali ošetrenia, mierili do karantény, kde strávili až 6 týždňov. Zatiaľ ich dom prešiel očistou, kedy boli všetky veci, ktoré vlastnili spálené na kope v strede miestnosti. Opäť čírou náhodou docielili želaný efekt. Pôvodne mienili vydymiť zlých duchov, no s nimi sa zadusili aj potkany a blchy, čo znamenalo, že bol dom znovu bezpečný na bývanie.

Na koniec prehliadky prídete do samotnej uličky. Má na šírku možno dva metre, a predsa bola svojho času druhou najširšou ulicou (po Kráľovskej míli). Sprístupnená je momentálne len tretina pôvodnej dĺžky a keďže je nad ňou momentálne postavená budova patriaca mestu, nevidieť jej pôvodnú výšku. Poschodia kedysi siahali až do 12 úrovní, pre predstavu, dnes vidno len tri či štyri. Obyvatelia sa do svojich domovov dostávali točitými drevenými schodmi bez zábradlí, čo často končilo fatálne. Na druhej strane, kde neboli schodiská prebiehali trhy. Je naozaj ťažké predstaviť si túto trmu-vrmu len v tak úzkom priestore. Pod nohami boli zároveň nánosy splaškov, behali tu potkany, psy, mačky či ufúľané deti.

Život v stredovekom Edinburgu nebol ľahký a táto prehliadka ho dokonale približuje. Dozviete sa na nej omnoho viac detailov a príbehov skutočných ľudí, ktorí tu žili. Priblížia vám záhadu dievčatka Annie, ktorej duch tu stále prebýva a ktorému nosia ľudia z celého sveta hračky. Rozpovedia vám aj príbeh o bohatšej rodine, ktorá tu žila a namaľovala si izby parížskou zelenou plnou jedovatého arzénu.

Prehliadku však odporúčam pre ľudí, ktorí vedia po anglicky. Výklad je rýchly a preklad je skutočne ťažké robiť na mieste. Pre tých, ktorí sa však rozhodnú absolvovať šou, bude Mary King’s Close peknou čerešničkou dotvárajúcou život v tomto starodávnom meste.