Prvá slovenská expedícia krížom cez Bolíviu Rozvíjame slovenské cestovateľstvo – Bolívia

Pri založení BUBO v roku 1993 sme si dali cieľ rozvíjať slovenské cestovateľstvo.  Je začiatok roka 1999 a my vyrážame na obrovskú slovenskú expedíciu, ktorá zmení pohľad Slovákov na nedostupnú Južnú Ameriku. V Bolívii sme sa nevedeli dostať z Amazonskej džungle a muselo pre nás do mestečka Rurrenabaque  k rieke Beni doletieť armádne vrtuľové lietadlo. Kúpali sme sa v jazierku s krokodílmi, pod našou chatkou pozorovali jaguáre, kapybary.No všetko začalo dlho dlho predtým ešte v minulom roku.Ľuboš, mladý lekár, riaditeľ BUBO chodí posledné 3 mesiace roku 1988 do Viedne a doslova prosí ambasády (krajín Južnej Ameriky), ktoré majú práve tu vo Viedni sídlo, aby nám dali výnimku a udelili víza.  Bolívia a Brazília odmieta a úradníci sú presvedčení, že chceme emigrovať.  Brazílska ambasáda sídli na ulici Lübeck 1 a Ľuboš sem chodí ako na klavír. Sadne na autobus a potom ide cez Viedeň peši, vlastní síce auto Ladu (zelenej farby) ale nemá na benzín. Všetky svoje peniaze vždy investuje do cestovania. Slovensko nikto nepozná, náš pas má nulovú hodnotu, vybaviť víza pre skupinu je skoro nemožné. Za Československa to šlo, teraz s novým pasom je dostať víza zrazu ťažké.V kinách sa premieta novinka Titanic s mladučkým Leonardom di Caprio. Prezident USA, Bil Clinton bol „impeachmentnutý“ za obťažovanie asistentky Monici Lewinsky. V Nemecku práve odstúpil významný kancelár Helmut Kohl a vystriedal ho Gerhard Schröder. Rubeľ stratil 70% proti USD. Osama Bin Ladin vyhlásil svoju fatwu a začal džihád proti židom a kresťanom.  Európa sa práve teraz dohodla na spoločnej mene Euro (no ešte 10 rokov sa u nás na Slovensku bude platiť korunami), na svete je Viagra a práve teraz vznikol Google. Na internete nenájdete však absolútne nič a hotely objednávame faxom. Cestovateľ František Kele, ktorý je predsedom poroty na najväčšom cestovateľskom festivale BUBO Bal, Ľubošovi radí čo a ako. Nebol ani zďaleka na všetkých miestach kam chce ísť Ľuboš -cieľom expedície je prejsť od Pacifiku k Atlantiku cez Andy, navštíviť Machu Picchu, Amazonskú džungľu v Bolívii aj najsuchšiu púšť  a skončiť na karnevale – ale bol v Rio de Janeiro a pán Kele dáva Ľubošovi adresu hotela. Ľuboš v portugalčine píše fax a posiela do hotela. E-mail nemá nikto a o online rezervácii nikto ani nesníva. Ani na tretí fax z Ria nikto ani po štyroch mesiacoch neodpovedá. Na iné hotely po ceste sme poslali už peniaze -transfer peňazí trvá z ČSOB (jediná banka ktorá má s medzinárodnými transfermi skúsenosť) mesiace a platíme za neho banke veľa peňazí, ale musíme veci objednať vopred a pritom nevieme či ich využijeme, čo sa vôbec dá toto prejsť. Južná Amerika to sú gangy, drogy, násilné prepadnutia, lupiči, pouličné krádeže, partizáni, maňana -toto je jasné - ale mnoho vecí je nejasných a keďže túto trasu nikto pred nami z našej krajiny neprešiel, naozaj nikto nič nevie. Letenky sú násobne drahšie než dnes a naše platy násobne nižšie. Ľubošov plat je napríklad 3050.-korún čo je menej než 100 Euro – ide o mesačný plat lekára na bratislavských Kramároch. Letenka to je teda niekoľko mesačných platov. Všetko vyzerá, že zlyhá keď nám Paraguaj nechce vydať víza, musíme mať očkovanie proti žltej zimnici, musíme mať aktuálny výpis z registra trestov oficiálne preložený do španielčiny (to sú veci v tejto dobe značne ťažko zohnateľné) a prinúti nás všetkých prísť na ambasádu do Viedne a odtlačiť palec svojej ruky. Paraguaj to je stále myslenie diktatúry a tak sa správajú. Nič nie je jasné, ale keď nám Brazília víza udelí, tak až vtedy nám udelia aj ostatní. Všade do každej jednej krajiny potrebujeme veľmi drahé víza. Dnes nepotrebujeme víza v Južnej Amerike nikde. Nakoniec sme vyrazili. Boli to neskutočné zážitky, nič sme nevedeli a robili chyby. V Bolívii sme sa nevedeli dostať z Amazonskej džungle a muselo pre nás do mestečka Rurrenabaque  k rieke Beni doletieť armádne vrtuľové lietadlo. Kúpali sme sa v národnom parku Madidi v jazierku s krokodílmi, pod našou chatkou pozorovali jaguáre, kapybary. Prechádzame krížom cez Bolíviu do málo navštevovaného Santa Cruz, odletovú bránu už dávno zatvorili keď po 15 h ceste na ňu dobehneme -ešte nás pustia. Manager v hoteli v Riu kde sa Ľuboš oháňa troma faxami (poslať ich bolo veľmi drahé) hovorí že čo je to za blbosť objednávať si hotel počas  karnevalovej sezóny iba na 3 noci, že to nikdy nerobia, minimum je 5 a preto mi ani neodpovedali a Francesco Kele, ktorý u nich spal ich nezaujíma. Ďalší hotel ktorý Ľuboš našiel priamo na mieste mal vcelku dobré ceny, mal také divné kruhové postele a na strope zrkadlo... a potom vysvitlo že tá cena nie je na noc ale na 15 minút. Naši klienti, ktorí sú doteraz našimi kamarátmi si to užívali na Ipaneme a Ľuboš hotel nakoniec zohnal a karneval sme si užili ako jedni z prvých Slovákov. No hlavne sme prešli neznámy kontinent od Tichého oceánu krížom krážom. Čosi neskutočné! Letisko v Rurrenabaque vyasfaltovali v roku 2010, ale teraz sme tu 11 rokov predtým a lietadlo musí pristáť na tráve. Tá je počas dažďov tak mokrá že sa to týždeň nedá. Lietadlo je vrtuľové a keď si niečo o ňom nájdeme vidíme že popri aerolinkách v Konžskej demokratickej republike a v Severnej Kórei ide o najhoršiu leteckú spoločnosť sveta.  Keď lietadlo štartuje prídu z hasiacim prístrojom k jednému motoru a roztočia vrtuľu -keď nehorí, presunú sa k druhému krídlu. Keď lietadlom prechádza „letuška“ (je to statný muž) nesie tácku a na naj nie sú cukríky ale vata, ktorú si musíme dať do uší. Toto si už dnes neviete predstaviť, no prvé cesty Slovákov neznámou Bolíviou boli skutočne dobrodružné!