Fórum

95 príspevkov

03

07:52

dec

2018

Šikmé domy v meste zlatokopov Viac o krajine

Šikmé domy v meste zlatokopov

Mestečko Dawson je obľúbenou zastávkou našich klientov na zájazde Aljaška, Yukon – volanie divočiny. Najskôr ich však zaskočí všadeprítomné blato alebo prach, záleží na tom, aké počasie prevládalo za posledné dni. Dôvod prečo cesty v tomto mestečku nie sú spevnené asfaltom je jednoduchý – bolo postavené na trvalo zmrznutej pôde – permafroste a ten sa vplyvom klimatických zmien postupne roztápa. Vyasfaltovať cestu alebo chodník na takom nestálom povrchu je prakticky nemožné a preto sa musíte pripraviť na to, že aj po prechádzke z reštaurácie späť do hotela budete špinaví, ako keby ste chystali drevo na zimu v stredoslovenskej dedine. Aj to však patrí k loveniu zážitkov. A tých je tu k dispozícii neúrekom. Do Dawsonu sme dorazili večer, ideme sa preto rovno najesť do vychýrenej reštaurácie Klondike Kate´s a po nej nasleduje návšteva baru v hoteli Downtown, kde máme možnosť vyskúšať poldeci s prstom mŕtveho zlatokopa. Zážitok naozaj len pre silné žalúdky. Na druhý deň vyrážame do hôr, ideme totiž hľadať zlato. Miestna sprievodkyňa nám ukazuje stroje a vysvetľuje postupy, ktorými sa ťaží zlato dnes, avšak nás viac zaujíma história. Ako sa zlato ťažilo v časoch zlatej horúčky. Bolo to neporovnateľne náročnejšie ako dnes, stále však platí, že zlatokop je spojenie farmára a gamblera, na úspech potrebujete kus šťastia. Po prehliadke nasleduje to, na čo sme sa všetci tešili – ideme vlastnoručne hľadať zlato. Na panvicu nám lopatou naložia kus blata a my stojac v gumákoch v horskom potôčiku Hunker Creek vymývame bezcenné kusy pôdy a snažíme sa, aby nám ostal na panvici len cenný kov. Ľadovo studená voda nám dáva zabrať, ale my v BUBO sa nevzdávame a tak nás nakoniec odmenia kúsky zlatých vločiek, ktoré si môžeme v malých fľaštičkách zobrať so sebou na pamiatku. Keďže sme si v tento deň privstali, stíhame ísť ešte pred obedom na vyhliadku na sútok riek Yukon a Klondike. Po tom, ako sme objektívmi zvečnili spojenie týchto dvoch legendárnych vodných tokov, sa vydávame späť do Dawsonu na obed, po ceste však vzdáme na miestnom cintoríne hold českému velikánovi Janovi Eskymo Welzlovi, ktorý je tu pochovaný. Po obede máme nabitý program, čaká nás návšteva miestneho múzea, ako aj domu Jacka Londona, a, samozrejme si nájdeme čas aj na nákup suvenírov. Večer nás však čaká ďalší jedinečný zážitok, tentoraz však nielen pre silné žalúdky. Ideme do kasína Diamond Teeth Gertie´s, užiť si pravý americký kabaret, sporo odeté tanečnice, spev a hudobný doprovod. Je vypredané, takže si užívame skvelú atmosféru tejto výstrednej show. Náš hotel je priamo v centre, na skok od kasína, takže ideme pešo a aj keď sme unavení z dlhého dňa plného zážitkov, už sa tešíme na zajtra. Čaká nás totiž Top of the World Highway, čiže Cesta po streche sveta, z Dawsonu v Yukone do Fairbanks na Aljaške...  

J

Jakub Kopča, BUBO

18

00:30

sep

2018

Dnes zmokneme! Viac o krajine

Dnes zmokneme!

Nie, stále nevieme v BUBO ovládať počasie, hoci ak túto schopnosť máte, prihláste sa k nám! Čakajú nás Niagarské vodopády. Jeden zo známych TOP 3 vodopádov (ďalšie sú Iguazú na hranici Argentíny a Brazílie, a Viktóriine na hranici Zambie a Zimbabwe). Ak ste lovec zážitkov, ako my, tieto si musíte prísť uloviť. Ideálne, ak vyrazíte z Toronta už doobeda, max. na poludnie. Cesta trvá cca dve hodiny, ale pripravte sa na to, že tento skvost príde obdivovať veľa ľudí. Zároveň je to hlavný cestný ťah do USA. Preto rátajte v smere na Niagara falls so zápchami a cesta sa môže natiahnuť aj o hodinu. Diaľnice sú v Kanade zadarmo, ale práve v tomto úseku vybudovali aj jednu dodatočnú, zrýchlenú diaľnicu 407, ktorá je ako jediná platená formou mýta. Preto obedujeme už v Toronte, aby sme sa zbytočne nezdržiavali. Chceme vidieť predsa čo najviac. Prechádzame úzkym pásom územia, medzi jazerami Ontario a Erie. Tieto dve jazerá sú prepojené riekou Niagara, ktorou prechádza hranica medzi Kanadou a Spojenými štátmi a tiež na nej ležia známe vodopády. Oblasť, ktorou prechádzame, je jedna z najznámejších na pestovanie viniča v Kanade a známa práve pre svoje ľadové víno. Prejdeme kanál, ktorý spája jazerá pre lodnú dopravu, keďže po rieke to nejde a vďaka ktorému je rieka Sv. Vavrinca prepojená so všetkými piatimi kanadskými jazerami. Po príchode do mesta Niagara Falls vás možno zaskočí ruch - nečakajte skryté vodopády, niekde v džungli, ale živé miesto a mesto, kde prichádzajú stovky a stovky návštevníkov. Hlavná ulica vám bude pripomínať malé Las Vegas - kasína, neóny, atrakcie, vysvietené reštaurácie. Ideálne je hneď po príchode prísť na koniec Falls Ave, to je miesto, odkiaľ vyrazíte na plavbu pod vodopády. Celé je to výborne zorganizované, tak americky. Lístky si už môžete zakúpiť nielen v okienku, ale aj v automatoch, zaplatiť kartou, postavíte sa do radu, ktorý sa ale posúva rýchlejšie, ako by ste čakali. Choďte s davom, ten vás bude viesť. Toto je ten severoamerický zábavný priemysel, vedia takéto množstvo zvládnuť..ktovie ako by to dopadlo u nás. Na celú atrakciu si vyčleňte 60 - 90 min. máte tam samozrejme WC, výťahom dole, dostanete pršiplášť, absolvujete plavbu, zmoknete, budete nadšení, výťahom hore. zastávka v obchode so suvenírmi, a von. Tak jednoduché. Keby sme aj u nás vedeli naše prírodné krásy takto predať.. Ak je ideálne počasie, tak teraz je ideálny čas na let helikoptérou, o ktorú ma záujem vždy aspoň 30% klientov a ktorú rozhodne odporúčame, taký pohľad na vodopády je naozaj na nezaplatenie. Nemusíme čakať, už nás poznajú, a keď to počasie dovolí, ideme na to. Vraciame sa k vodopádom, prechádzame popri soche Nikolu Teslu, ktorý je v celej tejto oblasti mimoriadne váženou osobnosťou dejín. Práve tu na Niagarských vodopádoch ukázal svetu, že jeho striedavý prúd je vhodnejší ako Edisonov jednosmerný a tým pádom vyhral známu vojnu prúdov na konci 19.storočia. Prichádzame na známu vyhliadku Tablerock, kde máte aj reštauráciu, kaviarne, suveníry. Odporúčame ísť aj smerom proti prúdu rieky, odkiaľ sa dajú urobiť takisto výborné zábery. Na toto miesto si vyčleňte aspoň 60 min. Už vám vyhladlo? Výborne. Je čas na večeru v štýle BUBO. Čo poviete na výborný steak, napríklad z reštaurácie na 9 poschodí hotela Hilton priamo s výhľadom na vodopády. A ak vydržíte a dáte si ďalší pohár vína, stihnete aj ohňostroj, ktorý začína o 22:00. Tak kam sa ponáhľať? :) Foto: Dúha nad Niagara falls. Autor: Ľ. Kučera 

Dnes zmokneme!

Ľubor Kučera, BUBO

14

22:45

sep

2018

Začíname s Amerikou Viac o krajine

Začíname s Amerikou

Kde začať v Amerike, ak je to vaša prvá cesta za oceán? My v BUBO určite odporúčame východne pobrežie. A aby ste zažili čo najviac, ideálne je si spojiť Kanadu a USA spolu s príjemným all inclusive oddychom v Karibiku. My našu cestu začíname v Toronte, najväčšom meste Kanady a 4. najväčšom meste Severnej Ameriky. Chodíme sem už 25 rokov a preto je naša trasa naozaj špičková. Toronto je multikultúrne veľkomesto, ktoré ponuka okrem moderného centra aj krásne výhľady na jazero Ontario priamo z najvyššej veže západnej pologule, známej CN tower s výškou 553,3 m. My začíname našu prehliadku na Yonge street, v minulosti známej ako najdlhšia ulica sveta. Dnes je to ulica plná reštaurácií, barov, obchodov, a v celej dĺžke sa ťahá od samotného jazera Ontario až na sever k jazeru Simcoe. Tiež tu nájdete bežné prevádzky, ako potraviny otvorené min.do polnoci atď. Prechádzame “Torontské Times Square”, námestie Yonge-Dundas, ktoré vás prekvapí množstvom svetelných reklám a svojím nočným životom. Okolo Eaton center, obrovského shopping centra, kde nájdete okrem iného aj WC a Free Wi-Fi, zatočíme doprava na Queen street a dostávame sa priamo k budove starej radnice, jedinej historicky vyzerajúcej budove v okolí :), ale nenechajte sa oklamať výzorom, je to budova z konca 19 storočia. Pokračujeme na námestie, kde už vidíme budovu novej radnice s nápisom Toronto, ktorý býva v noci pekne osvetlený. Tu si dajte prestávku aspoň takých 25-30 min, nielen kvôli dobrým fotkám, ale aj ochutnávke známeho street food-u; kanadský hotdog, ktorý kúpite v každom stánku v okolí námestia. Všetko zaplatíte pohodlne kartou, ceny od 3 CAD. Pridajte si kanadskú špecialitu Poutine alebo hranolky, sadnite si na lavičku a vychutnajte si tento okamih, miesto, ľudí, ktorí prechádzajú okolo vás. Práve tu sa v minulosti nachádzala aj čínska štvrť, ale po rozširovaní centra ustúpila na západ, na Spadina street. Pokračujeme po Queen street, až prídeme na križovatku s University Avenue, vpravo uvidíte prvý mrakodrap v Toronte, budovu poisťovne Canada Life. Na tejto križovatke odbočíme vľavo a ideme dole štyri bloky pomedzi mrakodrapy, až uvidíme vpravo zvláštnu stavbu, ktorá pripomína zvon. Je to Roy Thompson Hall, sála s výbornou akustikou a zároveň sídlo symfonického orchestra mesta Toronto. To vysoké v pozadí, áno, to už je známa CN tower. Prejdeme medzi Roy Thompson Hall a kostolom sv. Ondreja a zabočíme doprava, na Wellington street. Porozprávame si o súčasnom umení v Toronte, ktoré môžete vidieť doslova na každom kroku. Naše lovenie zážitkov zakončíme na CN tower a preto na najbližšej križovatke pokračujeme vľavo na John street. Prejdeme cez cestu cez Front street, hore po schodoch, alebo vpravo okolo po ceste až ku Rogers Centre, štadiónu baseball-ového tímu Toronto Blue Jays. Dole po schodoch, alebo výťahom, ku vstupnej bezpečnostnej kontrole a následne ku kúpe lístkov. Hore sa vyveziete rýchlosťou 22 km/h, (15 míľ/h) a užívate si ten pohľad, či už z vyhliadky, kde si môžete dať v bare drink, alebo reštaurácie. Ideálne je pozrieť si vopred, kedy zapadá slnko a prísť sem práve v tom čase. Uvidíte Toronto z vtáčej perspektívy aj za svetla, ale aj pri západe slnka. Detaily, ktoré v BUBO už máme dávno vychytané. A aby sme večer zakončili skutočne štýlovo, neďaleko veže je vychýrená reštaurácia, ktorú vlastní Wayne Gretzky. V krajine hokeja je dať si večeru práve tu skutočný gurmánsky zážitok! Foto: Jedinečný pohľad zo CN tower. Autor: Ľ. Kučera 

Začíname s Amerikou

Ľubor Kučera z BUBO

12

14:21

sep

2018

Poznáte Terryho Foxa ? Viac o krajine

Poznáte Terryho Foxa ?

Keby ste sa na Slovensku spýtali sto ľudí, či vedia kto to bol Terry Fox, možno jeden by vedel správnu odpoveď. V Kanade je však tento pomer opačný. Silný príbeh tohto mladého muža tam rezonuje dodnes, aj keď Terry zomrel ako dvadsaťdva ročný v roku 1981. Čím bol taký výnimočný? Až do svojich osemnástich rokov ničím, bol to normálny chlapec, ktorý mal rád šport. Všetko zmenila rakovina kostí, kvôli ktorej mu museli amputovať jednu nohu. Utrpenie ľudí s podobným osudom ako mal on ho inšpirovalo k šialenému nápadu. Zaumienil si, že prebehne cez celú Kanadu, od jedného pobrežia k druhému a týmto spôsobom vyzbiera peniaze na boj proti rakovine. Jeho snom bol svet bez tejto zákernej choroby. Aj napriek tomu, že mal protézu a jeho beh sprevádzali rôzne komplikácie, podarilo sa mu zabehnúť 5373km za 143 dní. Beh bol nútený ukončiť, keď sa mu rakovina dostala do pľúc a bohužiaľ už nikdy svoj beh nedokončil. Jeho neskutočné odhodlanie však inšpirovalo celé generácie ľudí a každoročne sa koná Terry Fox Run, ktorý slúži pôvodnému účelu - na boj proti rakovine. Dodnes sa podarilo vyzbierať vyše 750 miliónov kanadských dolárov v jeho mene. Terry sa stal najmladším držiteľom Rádu Kanady, jeho socha je v hlavnom kanadskom meste Ottawe, ako aj v hlavnom meste Britskej Kolumbie Victorii, a na jeho počesť je pomenovaná hora v kanadských Skalistých horách. Pri tejto hore v krásnom prostredí vždy zastavíme na našom zájazde Kanada západ, povieme si Terryho príbeh a uctíme si jeho pamiatku. Je to vždy silný zážitok. Mount Terry Fox tam bude stáť, až kým sa nesplní Terryho sen o svete bez rakoviny. 

Poznáte Terryho Foxa ?

Jakub Kopča, BUBO

02

09:59

júl

2018

Zlatá horúčka na rieke Klondike Viac o krajine

Zlatá horúčka na rieke Klondike

V druhej polovici devätnásteho storočia sa do odľahlých oblastí Yukonu sťahovali dobrodruhovia z Ameriky a Ruska, ktorí nakupovali od pôvodných obyvateľov najmä bobrie (ale aj iné) kožušiny pre obchodnú spoločnosť Hudson’s Bay Company. V roku 1883 Ed Schieffelin objavil malé zásoby zlata pri rieke Yukon a to inšpirovalo ďalších hľadačov tohto vzácneho kovu a pri Štyridsať míľovej rieke (Fourtymiles River) vzniklo rovnomenné mestečko. Ľudia tu žili v malých zlatokopeckých osadách a obchodovali s pôvodnými seminomadickými kmeňmi Hänov. Neskôr vzniklo na brehoch Yukonu mesto Circle City, ktoré vyrástlo na „Paríž Aljašky“ a žilo tu približne 1200 ľudí, boli vybudované saloony, školy, divadlá a knižnice. Koncom roka 1896 sa však stalo mestom duchov, pretože na hornom toku rieky Klondike sa objavili väčšie zásoby zlata. V auguste toho roku totiž George Carmac so svojou indiánskou manželkou a jej rodinou objavili pri Zajačom potoku (Rabbit Creek) obrovské zásoby zlata. Potok premenovali na Bonanza Creek a Carmac si uplatnil nárok na štyri parcely, kde mohol začať ťažiť. Správa o zásobách zlata sa pomaly rozšírila nie len do okolia Circle City ale až do San Francisca, kde sa vrátili prví zlatokopi s obrovským majetkom, ktorý presahoval jeden milión dolárov (v dnešnej dobe viac ako miliardu). V situácii, kedy pomaly začínala ekonomická kríza, fabriky sa zatvárali a ľudia panikárili ako ďalej nebolo treba veľa a začal pohyb obrovských más zúfalcov, ktorí túžili zbohatnúť. Do pohybu sa dalo až sto tisíc ľudí, čo dokumentovali zvedaví fotografi a spisovatelia. Zaviedol sa zlatý štandard a zlatá horúčka vypukla.Cesta na Klondike však nebola nijako jednoduchá. Ľudí na Aljašku prepravovali zo San Francisca a Seattlu lodné spoločnosti a tí si podľa zákona museli so sebou zobrať potraviny a vybavenie na celý rok, takže mnohí so sebou niesli až tonu zásob. Lodné spoločnosti a média samozrejme objav na Klondiku nafukovali a tak mnohí zúfalci predali celý svoj majetok, aby sa ku vytúženému zárobku mohli dostať. Lode prichádzali najmä do Juneau, hlavného mesta Aljašky, odkiaľ viedla najkratšia cesta. Viedla však cez priesmyk Chilkoot, ktorý bol najväčšou výzvou. Preniesť na pleciach cez 33 míľ dlhý priesmyk tonu zásob totiž nebolo vôbec jednoduché. Už tu sa mnoho hľadačov šťastia otočilo, keďže neboli pripravení na tvrdú cestu v neľahkých podmienkach. Tí čo sa im podarilo prejsť sa dostali do mesta Whitehorse, kde nasadli na plte a po rieke Yukon sa snažili dostať ďalej. Rieka bola však splavná len krátku časť roka kvôli dlhej a krutej zime, keď zamrzla a trvalo niekedy až celé dva roky, kým sa do cieľa dostali prví zlatokopi. Medzi nimi skúšal šťastie aj mladý spisovateľ Jack London, ktorý síce nenašiel nakoniec žiadne zlato (povráva sa, že po roku ryžovania tohto vzácneho kovu doniesol domov zlato v hodnote štyri a pol dolára), ale život medzi zlatokopmi ho inšpiroval ku napísaniu mnohých poviedok a nakoniec sa stal jedným z najvýznamnejších spisovateľov svojej doby. V jeho knihách je ťažký život, ktorý ľudí pri ryžovaní zlata čakal, farbisto popísaný. Do oblasti okolo rieky Klondike nakoniec dorazilo približne 30 tisíc dobrodruhov a založili niekoľko osád. Za desať dolárov si mohli uplatniť nárok na parcelu o rozlohe 2000 x 500 stôp, kde mohli legálne ťažiť. Zlato je tu však rozptýlené nerovnomerne, takže na niektorých parcelách sa nenachádzalo vôbec a keď prišli najpočetnejšie skupiny zlatokopov, väčšina parciel bola už rozdelená, takže museli prosiť ich majiteľov, aby mohli na ich pozemkoch pracovať a zarobiť si aspoň na cestu domov.Zlato sa však nenachádza v potoku, ako by si mnohí mysleli, ale niekoľko metrov pod zemou pri jadre – tvrdej nepriestupnej hornine, kam sa dostalo tektonickými pohybmi a bolo zmiešané so zlatonosným štrkom. Ku jadru sa však bolo treba dostať cez permafrost – trvale zamrznuté blato, čo nebolo vôbec jednoduché. Vykopala sa malá šachta a do nej sa kládol oheň, aby sa blato natopilo a mohli ho jednoduchšie vybrať. Keď sa baníci dostali k jadru, začali vykopávať zlatonosný štrk a vytvárať horizontálne šachty. Túto činnosť väčšinou vykonávali v zime a čakali na jar, keď sa začnú topiť ľady na potokoch a riekach, ktoré potrebovali na vyčistenie zlata od ostatných prvkov.Keďže zlato je 19 x ťažšie ako voda a tu na Klondiku je rozptýlené v zlatonosnom štrku, jediné, čo ku jeho získaniu treba je voda, gravitácia a ryžovacia panvica. Zlatokopi teda trávili celé dni v ľadových potokoch a preosievali vykopaný štrk. Nikdy však nevedeli, či sa v ňom vôbec nejaké zlato nachádza. To sa dozvedeli až vtedy, keď všetko preosiali. Mnohí nenašli vôbec nič a vracali sa postupne domov zničení s rôznymi chorobami, reumou alebo skorbutom a úplne na mizine. Samozrejme, našli sa aj takí, ktorí zlato našli, mnohí však celé svoje bohatstvo utratili v saloonoch, nevestincoch a pri hazardných hrách.Postupne zlatá horúčka ustupovala, ľudia vytriezveli z myšlienky rýchleho zbohatnutia a vracali sa z tohto nehostinného prostredia domov. Mestečká pomaly mizli. Joe Boyle so svojím partnerom však vycítili potenciál územia a postupne začali zlatokopectvo industrializovať. Nakúpili rýpadlá a začali ťažiť vo veľkom. Práve vďaka nim mesto Dawson prežilo a ešte v súčasnosti sa tu ťaží zlato. S rýpadlami mohli vykopať a pomocou bubnového separátora mohli spracovať obrovské množstvo zlatonosného štrku. Obrovské rýpadlá sa používali do roku 1966, kedy rýpadlo (dredge) číslo 11 zhorelo. Vtedy sa prešlo na moderné stroje a im podobné sa používajú dodnes. Zlatokopectvo však vôbec nie je lacná záležitosť a je potrebný obrovský vstupný kapitál. Ani to vám však nezaručí, že nejaké zlato nájdete.V súčasnej dobe v okolí Dawsonu ťaží zlato približne 60 spoločností. Jednou z nich je rodinný podnik Davida Millara, ktorého otec prišiel do Yukonu na svadobnú cestu a nespútanú prírodu si natoľko zamiloval, že tu ostal a v roku 1974 začal ťažiť zlato. David v súčasnosti spravuje 59 parciel pri Hunker Creek, čo je potok v okolí ktorého sa nachádzajú jedny z najväčších zásob voľného zlata na svete a v priemere vyťaží 200 až 600 uncí zlata za rok, čo je pri súčasnej trhovej cene približne 1300 dolárov za trójsku uncu stále rentabilná práca. Je však extrovert, ktorý má rád kontakt s ľuďmi a okolitým svetom (čo nie je u zlatokopov bežný jav, väčšinou sa jedná o samotárskych podivínov) a tak sa rozhodol, že sprostredkuje skúsenosť aktérov zlatej horúčky na Klondiku turistom. Aj my, cestovatelia s BUBO ulovíme tento unikátny zážitok a spolu s návštevou mestského múzea a múzea Jacka Londona v Dawsone pochopíme, aký ťažký život tu na Klondiku hľadačov šťastia a bohatstva v podobe vzácneho kovu čakal. Skúšame ryžovať, mrznú nám prsty v ľadovom potoku a na konci nášho snaženia nachádzame v našich ryžovacích panviciach malú vločku zlata vo veľkosti zrnka cukru. Nezbohatneme, ale mimoriadne zážitky a poznanie si odnášame so sebou. 

Zlatá horúčka na rieke Klondike

Maťo H. z BUBO

05

20:49

okt

2017

Lov na Auroru Viac o krajine

Lov na Auroru

Vidieť polárnu žiaru je zážitok na celý život a nám sa to na Aljaške a v Yukone podarilo. Samé od seba by to zrejme nešlo, tak práve preto sme jej nedali vydýchnuť a s nadšenou Bubo skupinkou sme na ňu striehli každý deň, odkedy sme ju v meste Tok spozorovali. Polárna žiara, Northern lights alebo teda Aurora Borealis, je jeden z najkrajších prírodných úkazov, aké na planéte Zem máme. Nie je to len náhoda, ktorú máme šancu pozorovať na severe a na juhu v zime počas jasnej oblohy, ale je to dôsledok erupcií na slnku. Je to práve slnečný prach, ktorý k nám putuje až od slnka a keď sa dostane bližšie, tak magnetické póly na zemeguli ho pritiahnu k sebe. Práve vďaka tomuto javu sme mohli aj my vidieť ďalšiu úžasnú auroru, na ktorú sme si brúsili zuby v meste zlatokopov v Dawson city, kde sme išli v noci o pol 12 na lov, ktorý môžeme považovať za viac než úspešný. Na kopec nad mestom sme išli s Naďkou a Maťkou s malými dušičkami, pretože bolo prevažne zamračené, ale stále sme verili, že to odfúka. Počas jazdy na kopec sme sa ešte zasmiali, že to by bola sranda, ak by sme aj nejakú zver ešte videli a bum! Ani sme nedopovedali a dva soby nám prebehli pred autom. Lepšie to už ani nemôže začať, vravíme si. Vyjdeme na horu a vidíme, že nie sme jediní, ktorí sem došli s odhodlaním uloviť zážitok, ba čo viac, aj kvalitné video - film. Dali sme sa do reči s Davidom, ktorý tam mal rozložený statív a na ňom poriadne "delo". Prezradil nám, že pochádza z Calgary a že je profesionálny fotograf. On tu nebol rekreačne, ale pracovne a mal so sebou 5 - členný tím, ktorý spolupracoval na tvorbe videa polárnej žiary. David nám ukázal aj jeho predošlé video a my sme naňho pozerali so spadnutou sánkou. Video vytváral asi 4 mesiace. 75 hodín lovenie žiary a 15000 záberov pospájaných dokopy. Keď sme video dopozerali, tak sme mu nevedeli ani poriadne odpovedať, pretože sme ostali úplne zaskočení a v tom nám povedal: "Poďte sa pozrieť sem"! Išli sme k nemu a na fotoaparáte nám ukázal, ako aurora prichádza. My sme ju na oblohe nikde nevideli a on nám ju pekne ukázal a zároveň nám aj vysvetlil, ako hľadať auroru, kedy je najaktívnejšia a aj to, že ak je veľký stupeň aktivity, neznamená to, že tam bude. Tá naša už ale prichádzala! Aurora Borealis získala svoje meno od Aurory, rímskej bohyni úsvitu a gréckeho boha severného vetra, Boreasa. Tento prírodný úkaz je opradený mnohými legendami severských národov, ktoré v nej videli niečo nadprirodzené, až mýtické. Napr. prvé národy ďalekého severu Yukonu a Aljašky verili, že svetlá na oblohe sú duchovia úrody a lovu a preto by ich nikto nemal podceňovať a pohoršovať sa nad nimi. Domáci preto od malička učia deti, aby nikdy na polárnu žiaru nepískali, nespievali a nemávali, ale rešpektovali ju. Verili taktiež, že aurora je predzvesťou zlého počasia. Mnoho ranných severanov z Fínska zase polárnu žiaru nazývalo "Revontulet", teda v preklade "Fox fires" alebo "Líščí oheň". Fínska legenda hovorí o polárnej líške, ktorá svoj huňatý chvost obtiera o severské snehy a tým vytvára iskry, ktoré vystreľujú až na oblohu. Ostatní ranní Škandinávci zase verili tomu, že tancujúca žiara na oblohe je zrkadlový odraz masívneho húfu tisícok sleďov plávajúcich v mori a verili, že na ďalší deň ich čaká úspešný rybolov. Tradičných verzií je omnoho viac, no my veríme tomu, že to je všetko spôsobené slnečnou erupciou. Ako sme stáli na kopci, tak sa pred našimi očami odohrávalo divadlo, ktorého režisérom bola samotná príroda. Boli sme svedkami toho, ako aurora začínala silnieť a ako sa behom zopár minútiek stala z malého fliačku na oblohe obrovským zeleným pásom, ktorý sa nepredvídateľne pohyboval do všetkých možných svetových strán. Po prvom raze, keď sme auroru videli, sme si povedali, že už môžeme aj "zomrieť", ale s gustom rastie dišputát a chceli sme ďalšiu a väčšiu a znova! To sa nám aj podarilo a po asi dvoch hodinách strávených na kopci sme aj zabudli na to, že vonku je zima a takmer sme celý stuhnutí :). Ostali by sme kľudne ešte dlhšie, no v Dawson city nás čakal ďalší deň plný zážitkov a dobrodružstiev, na ktoré sme museli byť oddýchnutí. Takže, ak ste niekedy uvažovali nad Aljaškou a Yukonom a septembrový termín Vás odradil, chyba! Šance na polárnu žiaru narastajú práve od septembra do marca a práve v tomto termíne budete mať možnosť stať sa svedkami najfarebnejšej Aljašky a Yukonu, ktoré sú jednoducho dych berúce a platí tu staré známe pravidlo – „radšej raz vidieť, ako stokrát počuť.“ 

M

Marek Melúch z BUBO

05

20:40

okt

2017

Jesenná Aljaška alebo ako sa splnil narodeninový sen Viac o krajine

Jesenná Aljaška alebo ako sa splnil narodeninový sen

Nachádzame sa na poslednom tohtoročnom zájazde Aljaška Yukon, volanie divočiny, nakoľko onedlho sa leto premení na zimu a na niektorých miestach bude jeseň iba zopár dní alebo vôbec žiadna. My však vieme, že začiatok septembra je stále ideálne obdobie na návštevu týchto končín, vzhľadom k tomu, že krajina mení svoj vzhľad a stáva sa z nej pestrofarebná divočina pokrytá tisíckami zelených smrekov sitka, ako aj čiernych a bielych smrekov, do ktorých sú ako keby zasadené brezy, ktoré hýria všetkými odtieňmi žltej. Počasie na Aljaške môže byť veľmi nehostinné a premenlivé, preto treba považovať dážď za súčasť bežného aljašského dňa. My sme taký upršaný deň zažili smerom zo Sewardu do Glenallenu, ale na druhý deň nám šťastie prialo hneď od rána a to krásnymi slnečnými lúčmi, ktoré celú krajinu zaliali do zeleno-zlatistej farby a to práve zásluhou stromov. Naším cieľom bolo dostať sa na večer do malého mesta Tok, ktoré je tzv. vstupnou bránou do Kanady, nakoľko žiadne iné mestečko už po ceste na hranicu nie je. Po ceste sme zavítali do národného parku Wrangell St. Elias, kde sme si s trojicou bubáčiek spravili menšiu prechádzku cez dych berúcu krajinu obklopenú desiatkami rôznych ľadovcov. Práve v tomto národnom parku Aljašky je ich najviac. Po užití si nádherných chvíľ v tomto úžasnom národnom parku, môžeme ďalej pokračovať po ceste, ktorej trasa sa počíta na stovky kilometrov. Nám to však vôbec nevadí a dlhé prejazdy autom berieme ako výzvu na hľadanie dobrodružstva, pretože okolitá krajina je jednoducho nezameniteľná. A čo viac, máme stále otvorené oči a hľadáme všade okolo seba zvery. A veru sa to aj oplatí! Popri jednom zo stoviek, ba až tisícok malých jazierok, ktoré lemujeme, zazrieme niečo netradičné, kvôli čomu zastaneme a cúvame. A je to tam! Náš prvý úlovok! Bola to skupinka asi ôsmich sobov, ktorí sa išli napiť k neďalekému jazeru. Boli sme šťastní, že dnes nám všetko vychádza a to sme ešte ani len netušili, čo bude nasledovať. Ako sme ďalej pokračovali po ceste, tak sme boli znova nútení zastaviť. Tentokrát sa soby rozhodli prejsť nám cez cestu v ešte početnejšej skupine, ako tej pri jazere. Fotoaparáty cvakali ako o život. No, ako soby prišli, tak aj odišli. Videli sme a pokračujeme ďalej. Po ceste sa s klientkami rozprávame o mnohých témach a vyjde na povrch fakt, že Maťka, ktorá mala pred 2 dňami narodeniny a oslávila ich na rozbúrenom mori na fjordoch Kenai, má už dlhodobý sen vidieť polárnu žiaru. Keďže som si bol vedomý toho, že začiatok septembra môže priniesť aj takýto úkaz, ktorý cez leto nemáme šancu spozorovať kvôli dlhým dňom, každý deň som sledoval webovú stránku geofyzikálneho inštitútu Aljašky a šance na polárnu žiaru boli, dá sa povedať, reálne. Vedel som, že jediné čo potrebujeme, je čistá obloha v noci, čo bolo doteraz nereálne. Predostrel som klientkám návrh, že raz za čas môžeme pozrieť v noci na oblohu a skúsiť šťastie. Pozdávalo sa nám to všetkým, no nedávali sme tomu veľké nádeje. Už sme boli zopár kilometrov pred mestom Tok, keď zrazu vidím popri ceste nejaké zvláštne klbko. A máme ďalší úlovok! :) Našli sme potulujúceho sa Urzona kanadského, alebo inak dikobraza, ktorý hľadal niečo pod zub. Nie je síce taký veľký a nemá také pichliače ako ten africký, no aj tak je pohľad naňho vo voľnej prírode fascinujúci. Prichádzame do malej usadlosti s názvom Tok, kde sa už len ubytujeme, navečeriame a pôjdeme spať, pretože ráno nás čaká opäť deň plný dobrodružstva. Ešte predtým, ako sa rozlúčime a ideme spať, sa pozrieme na oblohu, či náhodou motyka nevystrelí, no bohužiaľ vidíme len polooblačnú oblohu a tmu. Nevadí, však aj zajtra je deň, hovoríme si a odchádzame do izieb. Neprešla asi ani pol hodina a Maťka mi klope na dvere. „Marek, Marek je hento tam polárna žiara?“ Rýchlo otvorím dvere, zahľadím sa a po niekoľkých sekundách identifikácie sa dostávam do neopísateľného vytrženia a začínam kričať: „Ánooooo, to je polárna žiara!!!“ Obaja začneme skákať od radosti až tak, že ja som sa zabudol obuť a v 3 stupňoch behám v pyžame a s bosými nohami vonku po kameňoch :D Nechápali sme. Obloha bola zrazu jasná a ten úžasný farebný prírodný úkaz ako keby došiel priamo k nám na zavolanie. Hneď sme zalarmovali aj ďalšie dve bubáčky, ktoré vybehli von v nočných košeliach a s entuziazmom sme sledovali tú úžasnú hru zelených farieb na našom horizonte. Bolo to ako zelený tanec na oblohe, pri ktorom sa nám všetkým tlačili do očí slzy od šťastia. Maťka, naša oslávenkyňa, tak oslávila svoje okrúhle narodeniny vo veľkom štýle a povedala, že nikdy by si nemyslela, že na tejto dovolenke by zažila niečo podobné. A veru áno! Aj takýto zážitok sa dá uloviť na Aljaške v tomto období, ktoré je taktiež považované za top sezónu, ale s oveľa menej ľuďmi. :) Lovenie zážitkov nespočíva len v lovení už poznaného, ale práve naopak, toho nepoznaného. Nám sa to s Bubo podarilo a každému nám to splnilo sen, pretože v malej štvorčlennej skupinke bubákov sme boli všetci rovnako nadšení z našej úplne prvej polárnej žiary vôbec. 

M

Marek Melúch z BUBO

15

13:13

júl

2017

Deň prekvapení v Kanade Viac o krajine

Deň prekvapení v Kanade

Ako sa tak prechádzame ulicami Toronta, tak ako to väčšinou turistické skupinky robia - idú húfne stredom chodníka ako potopa, tak išla aj naša. :-) Zrazu vidím jednu kanadskú pani, ktorá odskočila mimo chodník a čakala, pokiaľ naša skupinka prejde. Bolo mi to trochu nepríjemné, tak som sa jej išiel ospravedlniť, že nabudúce budeme disciplinovanejší a pôjdeme po jednej strane. A ona po anglicky: „Nie nie, to je úplne v pohode, ja som len nechcela ísť cez vašu skupinku so zapálenou cigaretou v ruke, pretože ľudia to nemajú veľmi radi…’’ Mne len padla sánka, poďakoval som sa a išli sme ďalej. O pár hodín neskôr v mestečku Niagara-On-The-Lake, kam chodíme degustovať víno z oblasti Greenbelt, sme dali s Monikou rozchod a išli sme si kúpiť niečo na jedenie. Ako som sa tak obzeral po obchode, tak som zbadal spoločenskú hru s názvom autora: Vlaada Chytil. Hovorím Monike - '' Aha, to je asi nejaký český autor a jeho hra sa dostala až za veľkú mláku.'' V tom momente sa nám prihovorí jeden pán a hovorí: ''Áno, to je česká hra, už jsem ji pár krát i hrál '' . Vravím si, že super, ďalší český turista na potulkách svetom a rovno sa ho pýtam, že odkiaľ je. A on povie: ''Z Kuby.'' Sánka mi padne na zem druhý krát (už značne poškodená po prvom raze) a najprv tomu vôbec nerozumiem. Neskôr plynulou krásnou češtinou bez jednej gramatickej chyby a prízvuku nám začne vysvetľovať, že v 80-tych rokoch študoval v Prahe a naučil sa plynule po česky, dokonca teraz na seba trochu nadával, že už nemal taký dobrý prízvuk ako kedysi, na čo sme mu obaja s Monikou potvrdili, že ho má úžasný, bez chyby… Už 22 rokov žije v Kanade a ako sme sa dozvedeli, hovorí plynule po anglicky, česky, španielsky a francúzsky… Deň sme ukončili v steak house s krásnym výhľadom na Niagarské vodopády. Mimochodom, na obrázku môžete vidieť bobrí chvost, tzv. Beaver Tail, ktorý je veľmi populárny v Kanade u kanadských detí a môže sa jesť na viacero spôsobov, či už na sladko alebo slano. Nie, nie je to naozaj chvost z bobra, ale pochúťka podobná nášmu langošu... akurát na sladko :-) Ja mám variantu s Nutellou a banánom. Keď raz budete v Kanade, určite musíte túto pochúťku ochutnať! 

E

Erik Kondrc a Monika Šeniglová z BUBO

14

20:37

júl

2017

Najlepšie rodeo na svete Viac o krajine

Najlepšie rodeo na svete

Ako sa tak potulujeme západnou Kanadou z Vancouveru cez Kamloops, Jasper, Banff, Golden až do Drumhelleru, našou finálnou zastávkou je kovbojské mesto Calgary, ktoré je najväčšie mesto provincie Alberta s počtom obyvateľov zhruba 1,3 milióna a zároveň patrí medzi 5 najväčších aglomerácii Kanady, keďže obrovské mestá Kanady dokážeme spočítať na dvoch rukách. Počas celého zájazdu nám vychádza úplne všetko, nehovoriac o počasí, ktoré sa vymyká teplotným priemerom Kanady ako aj o tom, že s našou malou VIP rodinkou bubákov sme v Kanade v tom najlepšom možnom termíne. Okrem toho, že sme vo Vancouveri boli 1. júla svedkami 150. výročia Kanady, v Calgary nás čakalo prekvapenie v podobe veľkolepej udalosti Calgary Stampede, ktorá s hrdosťou nesie motto "The greatest outdoor show on earth", teda najväčšia vonkajšia šou na zemi. Je to najdôležitejšia udalosť mesta Calgary a pre domácich má v mnohých smeroch väčší význam ako samotný sviatok Canada day. Je to najväčšie rodeo na svete, ktoré aj samotní obyvatelia považujú za najväčšie podujatie pod holým nebom. Nejedná sa však o tradičné rodeo so spanikáreným dobytkom a koňmi dupajúcimi po všetkom, čo im príde do cesty, ale skôr rodeo pre zábavu, ktorá trvá 10 dní a počas ktorej je mesto posiate ľuďmi v kovbojských klobúkoch a čižmách, takže atmosféru cítiť všade vôkol seba. My sme sa s našimi klientmi rozhodli uloviť ďalší cenný zážitok a išli sme teda do centra diania po ceste, na ktorej sa nachádzalo nekonečne veľa stánkov s rôznymi druhmi jedál, obklopených s množstvom kolotočov a atrakcií, ktoré mali za úlohu nalákať pozornosť čo najväčšieho počtu účastníkov, čo sa im aj do značnej miery podarilo. Táto udalosť priláka každoročne viac než milión návštevníkov z celého sveta, pričom každý deň je ukončený ohňostrojom a koncertom slávneho speváka alebo speváčky. Po zakúpení lístkov sme sa presunuli na tribúnu a show mohla začať. Všetko to odštartovalo úvodným ceremoniálom nasledovaným kanadskou štátnou hymnou a predstavením disciplín, na ktoré sa máme tešiť. Rodeo začalo a my sme neverili vlastným očiam, kde sa to nachádzame. Je to fakt pravda? Toto sme vždy videli iba v televízii a teraz sme priamymi svedkami toho, ako divokí kovboji zápasia o udržanie sa na koni prinajlepšom aspoň 8 sekúnd, ktoré môžu určiť postup do ďalšieho kola. Spoločne sme fandili a tešili sa z každej jednej disciplíny. Zaujímavosťou bola aj disciplína chytania mladých kráv lasom a zviazania nôh v čo najkratšom čase, pričom rekordman tejto disciplíny to zvládol za 3,7 sekundy. Len sa na seba s Katkou a Jožkom pozeráme a krútime hlavami, ako to dokázal. Toto veľkolepé podujatie sa prvýkrát uskutočnilo v roku 1912 a odvtedy je každoročnou súčasťou mesta. V súčasnosti sa na jeho organizácii podieľa na plný úväzok viac než 250 ľudí a ďalších 3000 je zamestnaných počas sezóny. Rodeo je rozdelené na série menších podujatí, akými sú jazdectvo, či už bez sedla alebo s ním, krotenie býkov, zapriahanie koní, či dojenie kráv. Medzi najpopulárnejšiu disciplínu patria preteky zakrytých vozov (chuckwagon racing), upravených tak, aby vyzerali ako vozy priekopníkov z čias divokého západu. Medzi ďalšie disciplíny patrí podkúvanie koní alebo strihanie oviec. My sme bohužiaľ všetky disciplíny nevideli, ale zažili sme toho viac než dosť a s obrovskými úsmevmi na tvárach sme opúšťali štadión Stampede Campground, kde 10 dňový ošiaľ ešte pokračuje. My v Bubo nepoznáme hranice pri lovení zážitkov a inak tomu nebolo ani teraz. Zvyšok dňa sme dokončili prehliadkou mesta, pričom nič už v nás nedokázalo vzbudiť silnejšiu emóciu, ako tú z rodea. Takže dovidenia kovboji, yeeee - haaaa!!! :) 

M

Marek M. z BUBO

12

04:53

júl

2017

V strede ničoho, v srdci Badlands Viac o krajine

V strede ničoho, v srdci Badlands

Pri pomyslení na Kanadu si mnohí z vás predstavia nekonečné lesy a hory, krásne tyrkysové jazerá lemované vodopádmi a kaňonmi. Málo koho však napadne, že Kanada je aj krajinou nekonečných prérií, na ktorých pred miliónmi rokov brázdili svoju cestu mnohé dinosaury. My z BUBO tieto „dinosaurie cesty“ poznáme, a z jedného z najstarších národných parkov, z Banffu, sa vydávame do mestečka Drumheller. Behom hodiny sa skalnaté hory menia na prérie a my pokračujeme až na miesta, kde sústavy kaňonov tvoria jedinečný ráz krajiny, ktorú tu nazývajú Badlands (to pass). Drumheller sa nachádza približne 120 kilometrov severovýchodne od Calgary a je „hlavným mestom“ Badlands. Údolie rieky Red Deer, v ktorom leží, je často prezývané aj ako údolie dinosaurov. Mesto žije najmä z veľkých zásob ropy a zemného plynu. Takmer každý tu má na záhrade „osla“, teda kyvadlové čerpadlo, ktorým sa vzácne suroviny dolujú. Dôležitý je však aj turizmus za dinosaurami, keďže okolie patrí medzi najvýznamnejšie náleziská fosílií na svete. Turistov tu čaká aj najväčší Tyranosaurus Rex na svete s výškou 26 metrov a s vyhliadkou na toto bohom zabudnuté miesto, ale aj niekoľko desiatok sôch dinosaurov, len tak roztrúsených po meste. Hneď ráno sa teda vyberáme do dinosaurieho múzea „Royal Tyrell“, ktoré je jediným v Kanade zameraným výhradne na paleontológiu. Ponúka jednu z najväčších expozícií dinosaurov na svete, z ktorých takmer 10% sú originály nájdené v tejto oblasti. Na rodiny s deťmi tu čaká aj skvelá zábavu v podobe rôznych hier naprieč múzeom. Múzeum je pomenované podľa mladého geológa Josepha Burr Tyrella, ktorý pracoval pre Kanadský geologický inštitút a v roku 1884 tu, takpovediac, zakopol o lebku dinosaura, starého 70 miliónov rokov. Objavil dovtedy nepoznaný druh a nazval ho „Albertosaurus“. Niet divu, že sa tak volá, keďže „pochádza“ z Alberty. Na tomto území žilo viac než 30 druhov dinosaurov, pričom medzi tých najznámejších patrili Styracosaurus, Centrosaurus, Corythosaurus, Parasaurolophus, Stegosaurus, Dromaeosaurus, Troodon.. Ich exponáty možno taktiež vidieť v tomto úžasnom múzeu. Múzeum sa však stále zameriava najmä na paleontologický výskum a hľadanie nových fosílií a kostier. My máme šťastie a možnosť vidieť mladú archeologičku Catie pri čistení vykopávky, o ktorej nám povedala, že je len 3 hodiny stará. Podľa všetkého ide o chodidlo dinosaura. Na otázku ako môže vedieť, že ide práve o nohu nám odpovedá, že práve kosti nôh dinosaurov sú najčastejším nálezom, nakoľko telo mohlo byť častokrát poškodené rôznymi prírodnými javmi. Pri ďalšej otázke, že ako často nachádzajú nové fosílie, na chvíľu odkladá skalpel, pozrie na nás a so širokým úsmevom na tvári odpovedá: „Každý každučičký deň sa ich nájde niekoľko“. Na výskume sa zvyčajne podieľa 6 až 10 paleontológov, alebo iných hľadačov. Spolupracujú a v prípade objavu si navzájom pomáhajú pri vykopávaní fosílií, aby boli v čo najlepšom stave bez poškodenia. Po krátkej konverzácii ju nechávame robiť si svoju prácu. Pred odchodom nás ešte upozorňuje, aby sme neobišli najnovšiu a zároveň najstaršiu kostru, ktorú v múzeu majú. Je to kostra Nodosaura, bylinožravca z obdobia kriedy. Je to pancierom pokrytý dinosaurus, ktorý meral zhruba 5 metrov a vážil viac než tonu. Jeho vek sa odhaduje na 110 miliónov rokov, čím je zároveň aj najstarším exponátom celého múzea. Prvý krát bol objavený na severe Alberty v roku 2011 a patrí medzi najfascinujúcejšie objavy za posledné obdobie. Aj napriek tomu, že toto múzeum je iba 32 rokov staré, prekypuje neskutočne bohatou históriou našej planéty, ktorá sa dá považovať za zrod všetkého, čo tu máme dodnes. Iba 6 kilometrov severozápadne od mestečka Drumheller nájde človek niečo, o čom ako malý mohol len snívať. Poviedky zo strateného sveta, ktoré napísal Sir Arthur Conan Doyle, tu máme rovno pred očami. Niečo tak úžasné ako dinosaury naozaj existovalo. Príďte sa pozrieť!  

M

Marek M. a Maťo H. z BUBO

10

19:17

júl

2017

O havranovi, ktorý na svet priniesol svetlo Viac o krajine

O havranovi, ktorý na svet priniesol svetlo

Počas putovania po Aljaške a kanadskom Yukone som sa stretol s viacerými mýtmi, legendami a príbehmi, ktoré skutočne stoja za to, no rozhodol som sa, že vám rozpoviem práve tento jeden. „Nepredstavuj si Havrana ako boha. Havran je skôr niečo ako meniteľ, výmyselník a niekedy podvodník. Je to bytosť, ktorá mení veci... Niekedy úplnou náhodou, niekedy náročky.“ povedala mi miestna pani patriaca k pôvodnému kmeňu Haida. V mytológii severozápadných pobrežných kmeňov je práve Havran mocná bytosť, ktorá dokáže pretransformovať svet. Existujú príbehy o tom ako stvoril zem, ako uvoľnil ľudí z uzavretej mušle a priniesol im oheň. Aby toho nebolo málo, ukradol svetlo a priniesol ho na svet. Často je však roztopašný, sebecký a stále hladný. Každému prejde cez rozum len preto, aby sa mohol opäť najesť. A tu je príbeh o tom, ako Havran priniesol na svet svetlo. Presne tak, ako mi ho rozpovedala milá pani z kmeňa Haida. V tom čase bol celý svet temný. Čierno-čierna tma bola temnejšia ako tisíce zimných polnocí a dokázala pohltiť absolútne všetko. Nekonečná temnota. Aký bol dôvod čiernej ničoty? Bol to starý muž, ktorý býval pri jazere. Kdesi vo svojej chatrči skrýval drevenú skrinku, v ktorej bola skrinka, v ktorej bola opäť skrinka, ktorá v sebe ukrývala nekonečné množstvo ďalších skriniek, z ktorých každá bola uväznená v skrinke len o málo väčšej ako ona sama. Jedna z nich bola taká malá, že jediné, čo v sebe dokázala ukryť bolo všetko svetlo sveta. Prečo sa starý muž rozhodol ukryť svetlo? Bál sa. Bál sa toho, že jeho dcéra je škaredá. Preto ukradol svetlo a odsúdil svet na pobyt v nekonečnej temnote. Havran sa preto premenil na kúsok ihličia, vletel dcére do pohára s vodou a tá ho prehltla. O nejaký čas sa dcére narodilo dieťa – napoly človek, napoly havran. Starý muž ho prijme ako vnuka a vychováva ho. O istý čas začne svojho starého otca prosiť, aby začal otvárať skrinky – jednu po druhej. Prosíkal a plakal, až sa starý muž podvolil. Vraj chce len vidieť, čo sa v nich ukrýva. Keď sa konečne dostali ku skrinke so svetlom, Havran ho schmatol a uletel s ním von oknom. Svetlo sa začalo šíriť svetom a odhalila skutočnú tvár dcéry. Bola nádherná. Havrana po ceste napadol Orol, ktorý mu chcel svetlo ukradnúť, Havran sa mu vyhol, no trochu svetla mu vypadlo z pazúrov. Tak vznikol mesiac a hviezdy. Práve Havran je, spomedzi miestnymi kmeňmi vyobrazovanými zvieratami, tým najčastejším námetom. Ide skutočne o nádhernú kultúru, ktorú si miestni strážia ako oko v hlave a učia ju aj svoje deti tak, aby nikdy nevymizla. 

M

Michal Ondro z BUBO

04

15:27

júl

2017

V stáde bizónov Viac o krajine

V stáde bizónov

„Bizónov je tu, na pláňach severovýchodne od rieky Red Deer, obrovské množstvo ... zem je nimi kompletne zakrytá a vyzerá, akoby bola celkom čierna. Nikdy predtým som nevidel také množstvá pohromade. Som si istý, že ich tu bolo niekoľko miliónov a črieda sa tiahla v dĺžke minimálne 10 míľ.“ hovoria zápisky dobrodruha, objaviteľa a obchodníka s kožušinami Petra Fidlera z roku 1793. Predpokladá sa, že sa ich v tom období pohybovalo po prériách severnej Ameriky viac ako 60 miliónov. Len o sto rokov neskôr, vďaka bezhlavému lovu a zavlečeniu chorôb dobytka z Európy, tento druh takmer vyhynul a odhadovaný počet žijúcich zvierat bol len pár stovák. Ujalo sa ich však pár uvedomelých farmárov a nakoniec sa im podarilo tieto majestátne zviera pred vyhynutím zachrániť. V súčasnosti sa ich počty v severnej Amerike odhadujú na pol milióna. Medzi takýchto farmárov patrí aj Art Grenville z Morrin Corner neďaleko od Drumhelleru, jedného z najväčších nálezísk dinosaurích fosílií na svete. Chovu bizónov sa venuje už viac ako 20 rokov. Obhospodaruje 1900 akrov pastvín, na ktorých chová dve čriedy, spolu asi 350 kusov. Zvieratá žijú voľne, celoročne vonku na pastvinách. V každej čriede je pár samcov, približne 50 samíc a ostatné sú mláďatá do troch rokov – vtedy ich Art predáva najmä na americký trh, ale svoju popularitu si pomaly získavajú aj v Európe, najmä v Nemecku. Naskáčeme na vlečku ťahanú traktorom, sadneme na pripravené balíky slamy a okolo ropného vrtu, ktorý tu má každý „na záhrade“, sa vydávame ku jednému zo stád. Bizóny sú na Arta zvyknuté, napriek tomu, že sa nedajú úplne domestikovať. Na otázku, či sú nebezpečné, Art odpovedá: „Not really“, ale radšej nech nezoskakujeme.. Hneď ako zazrú traktor s vlečkou, začnú sa okolo nás schádzať. Art im nasype pár hrstí jačmeňa, čo je pre nich veľká pochúťka. My máme teda možnosť vidieť tieto majestátne a evidentne spokojné zvieratá z bezprostrednej blízkosti. Prežívame jeden z top zážitkov z kanadského západu.Mimochodom, viete o tom, že najbližší príbuzný amerického bizóna je zubor, ktorý žije u nás, na Slovensko-Poľskom pohraničí v Poloninách? 

M

Maťo H. a Marek M. z BUBO

ODPORÚČANÉ ZÁJAZDY

Priekopníci luxusných expedícií

Najvyššie zľavy teraz!