Červení Kméri vraždiace stroje V smutnej krajine plnej života

Naša obľúbená „Veľká ázijská cesta“ je v plnom prúde a hoci sme ju začali v thajskom Bangkoku, bola to práve Kambodža, ktorá si nás získala ešte o čosi viac. V Bangkoku sme sa povozili na loďke, odviezli na tuktukoch, prešli sa Kráľovským palácom, chrámom Wat Arun aj Wat Pho a ochutnávali miestnu kuchyňu. Z kráľovskej stavby krematória, ktorú sme ešte so skupinkami obdivovali v novembri či decembri dnes nezostalo už nič. Kambodža nás privítala viac, než chutne. Prvá večera neďaleko promenády na sútoku Tonle Sap aj Mekongu stojí za to. Viete ako chutí Amok či Lok Lak? K tomu miestne pivko Angkor, zvuk tuktukov a vône juhovýchodnej Ázie. Večerný Phnom Penh má svoje čaro. Pamiatok nemá veľa, ale v tomto meste to vlastne ani nevadí, pretože atmosféra je tým ťahákom. Francúzske koloniálne stopy nahlodáva vlhkosť typická pre tieto končiny a aj vďaka tomu dostávajú fasády neskutočné priťažlivý vzhľad. Úpadok koloniálnej ríše, tak človek vidí priamo pred vlastnými očami. Vychutnali sme si areál Kráľovského paláca a rozpovedali si hrôzy režimu, ktorý zdevastoval vlastnú krajinu. Červení Kméri vstúpili do dejín nezameniteľným, krvavým písmom, ktoré rástlo a rástlo až sa premenilo takmer na nekončené more. Autogenocída. Obyčajné, chladné slovo sa tu premenilo na skutočnosť a skupina ľudí opantaná vlastnou dokonalosťou sa rozhodola vyvraždiť každého kto bol čo i len trochu iný. Čokoľvek čo sa vymklo z priemeru sa stratilo v toku dejín. Muži, ženy, deti, celé rodiny, či klany. Mestá zostali prázdne a dediny plné zdecimovaných chudákov sa ešte topili v smrteľnom kŕči. Nedá sa to pochopiť, dá sa to len vidieť a snažiť sa tomu porozumieť. Aj preto kráčame chladnými a opustenými celami väznice S-21, aby sme si pripomenuli, že stačí málo, stačí dať moc ľuďom, ktorí s ňou nevedia robiť a život sa zmení na smrť. Niekedy je to jeden výstrel, niekdy dva až sa to napokon prestane počítať. Kambodža si nesie so sebou túto stigmu smrti a hoci miluje život, nevie sa s ňou vysporiadať. Pol Potov prach už dávno vietor rozfúkal po krajine, no spomienka na neho ešte stále ťaží. V S 21 cítiť prázdnotu a aby sme otočili o 180 stupňov, vybrali sme sa na najživšie miesto hlavného mesta, teda na miestne trhovisko. Je to raj streetfoodu. Grilované ryby, dary mora, kúsky kuraťa, kari, slížové polievky, sladkosti aj rôzne bizarnosti. Mnohí turisti sa len pozrú a odídu, pretože nevedia čo zjesť. My streetfood milujeme a tak si sadneme medzi domácim a najeme sa vynikajúcej polievky s dokonalou kulisou. Strih. O sedem hodín na to sa ocitneme v Siem Reap, bráne k Angkoru. Strávime tu deň a pol pomalým objavovaním známych aj tých menej známych chrámov. Toto mesto fascinuje svojou atmosférou tak ako to dokáže jordánska Petra, Perzepolis, Buchara, Váranási alebo Bagan. Desiatky chrámov pohltila džungľa, aby sa na ne človek opäť po stáročiach pozrel. Zatúlali sme sa k Bayonu, posedeli si na kokosových orechoch v ruinách Kráľovského paláca, sledovali hru prírodu v chráme Ta Phrom a napokon preliezli snáď každú miestnosť fascinujúceho Angkor Watu. Na druhý deň sme kráčali prachom staručkého chrámu Kravan, ale aj Bantey Khei, ktorý len sem tam objavia turisti a tak sme si mohli vychutnať jeho ticho. Angkor nedokáže omrzieť ani človeka, ktorý tu bol niekoľko krát. Nádherná Kambodža je tak pomaličky za nami a my sa pohneme ďalej smer juh, aby sme objavili exotické Borneo.