Salento, Kolumbia Všade dobre, na Willyse najlepšie

Mestečko Salento sa zaraďuje medzi tie miesta, ktoré hneď keby sme chceli ohovoriť, nenájdeme na to dôvod. Neuveriteľný každodenný pokoj plný turistického ruchu, láskavá náruč milých a ochotných miestnych, farby na každom kroku. Zvyknem hovorievať, že aké psy, taká krajina. Prítulnejšie a sympatickejšie (hoci túlavé) psy len tak hocikde neuvidíme. Sú ochotné vás sprevádzať aj keby ste sa vydali na malý výstup po 238 schodoch na vyhliadku nad mestom pri kríži, odkiaľ uvidíte krásnu panorámu časti regiónu Quindió a rovnako aj vstup do údolia Cocora. Bary, hotely, reštaurácie bývajú obzvlášť cez víkend preplnené a mestečko je vyhľadávanou destináciou aj pre backpackerov z celého sveta. Na hlavnom Bolívarovom námestí sa nachádza dominanta mesta – Kostol Nuestra Seňora del Cármen, pri ktorom sa niekedy počas letných večerov premietajú filmy. Ulica Real je zasa známa svojimi obchodíkmi so šperkami, náramkami a môžeme tu ochutnať pravé domáce a pravdepodobne najlepšie kolumbijské arepas – kukuričné placky. Miestnou špecialitou ale rozhodne ostávajú truche – pstruhy, zväčša servírované so slanými platanos. V miestnych baroch si spoločne zahráme tradičnú hru tejo, ktorá má základy už v dobách indiánov. Ťažký kovový kameň hádžeme do stredu hracej plochy, a pokiaľ trafíme, odmení nás malý výbuch. Nás už ale na námestí čakajú zaparkované džípy Willys, väčšina z nich sú z 50. rokov. Pokiaľ je slnečné počasie a teplo, určite odporúčam vybrať tie s otvorenou strechou, a dobrodružstvo môže začať. Vietor vo vlasoch, pokoj v duši. 11km prechádzame podmanivou prírodou centrálnych Kordiller až pri vstup do národného parku Los Nevados, ktorý sa rozprestiera cez tri regióny Quindió, Risaralda a Tolima. Sme pri vstupe do údolia Cocora. Názov Cocora dostalo údolie po indiánskej princeznej z kmeňa Quimbayov, čo v preklade znamená vodná hviezda. Niekedy sa môže stať, že vás na ceste zablokujú pastieri, ktorí ženú dobytok po ceste na pastviny alebo do ohrád. Po takom zážitku túto cestu Jurským parkom len tak ľahko nezabudneme. Prichádzame na improvizované parkovisko, z ktorého vedie cestička smerom do hôr. Po pravej strane míňame atmosférické posedenia pri rume s čajom, káve a pivku, mnohé výklady suvenírov a náramkov. Po pravej strane máme stajne s koníkmi, ktoré, ak by sme chceli, nás môžu vyviesť na malú vyhliadku pod stromami s jazierkami. Samotní miestni túto atrakciu nemajú príliš radi, ich vzťah k prírode a zvieratám je citlivý a empatický. Kupujeme si zásoby chladenej vody a prichádzame k domčeku, ktorý je naším meeting pointom. Od neho začíname malý okruh prírodou Cocory, ktorej highlightom je prekrásna vyhliadka do celého údolia. To má dĺžku približne 24km, a hory sú prešpikované mnohými turistickými cestami a zastávkami. V národnom párku platia prísne pravidlá a už pri vstupe vidíme, že sa miestni o park naozaj starajú. Vidno to aj z rozprávania miestneho sprievodcu, ktorý s vysielačkami a výbavou pripomína viac tajného agenta ako lesného rangera. V údolí žijú rôzne zvieratá – medvede, pumy, leňochody, tapíry. Jedinečnosťou miestnej flóry sú ale 60 metrové voskové palmy, z ktorých najstaršie majú okolo 120 rokov. Kedysi sa používali na získavanie vosku na výrobu sviečok, a v ich korunách žije vzácny papagáj žltouchý. V národnom parku zriadili aj ošetrovňu týchto paliem, nedá sa však zabrániť tomu, aby majestátne stromy niekedy nevyvrátil silný vietor. Údolie navštevujú aj mnohí ornitológovia, ktorí pozorujú migrácie vtákov a rovnako navštevujú kolibríkov vyššie v horách, zvlášť pozoruhodného čmeľovca včelieho. Cocora je pre nás nepoznaným rajom, a späť do Salenta sa znovu vraciame na frajerských Willysoch. Lebo všade dobre...