Guatavita, Kolumbia Duchovia vodného elementu

Druhý deň nášho aktívneho poznávania Kolumbie stúpame autobusom na východ, prechádzame najväčším mestským parkom hlavného mesta Bogoty a takisto aj jeho bohatými štvrťami, kde majú svoje kondomíniá napríklad speváčka Shakira alebo donedávna aj spevák Juanes. Ruch veľkomesta nám pomaly vystrieda pokojná vidiecka atmosféra a prechádzame tichými mestečkami povedľa lúk plných hovädzieho dobytka. Asi po 40km sa nám po ľavej strane otvorí výhľad na priehradu, ktorej voda zaliala pôvodné mestečko Guatavita. To teraz stojí viac na východ pod cieľom našej cesty – posvätným jazerom indiánskeho kmeňa Muiscov skrytom v krásnej prírode centrálnych Kordiller. Ešteže sme sa celá skupina zmestili do jedného minibusu, inak by nebolo možné dostať sa hrboľatými lesnými cestami až k vstupu do areálu. Pár rokov dozadu platili v chránenej oblasti benevolentnejšie pravidlá, dnes sa musíme držať oficiálneho parkového sprievodcu, ktorý mnohonárodnostným skupinám vysvetľuje v španielčine. Preto kráčame viac pozadu a spoločne objavujeme tajomstvá zeme predkolumbovských predkov, ktorí sa okolo jazera zhromažďovali pri najvýznamnejšej spoločenskej udalosti – rituáli El Dorada. Túto legendu sprevádza mnoho mýtov, hoci historici sa zhodli na definícií El Dorada – zlatého muža, panovníka, ktorý pri prevzatí nástupníctva vyplával spolu so šamanmi na plti do stredu posvätného jazera a pokrytý zlatom doň vošiel, čím na druhej strane rovnako vzdal úctu kmeňovým bohom, predovšetkým bohu Slnka Sué. Informácie a nálezy o rituáli sú zhromažďované v bogotskom Múzeu zlata. Panovníkov nástupca, člen rodu, musel stráviť mnoho rokov v izolácii a učení šamanov, kedy mu bolo dovolené vyjsť z chatrče von iba v noci pri pozorovaní hviezd. Pred osudným vyplávaním na jazero musel prejsť skúškou, pri ktorej bol zvádzaný krásnymi ženami. Pokiaľ odolal, bol hodný trónu a mohol prevziať moc; pokiaľ zlyhal, dočkal sa hanby a ostrihania vlasov. Španielski conquistadori o tomto mieste vedeli pravdepodobne od roku 1531, ale až o 6 rokov neskôr je zdokumentovaný príchod Gonzalesa Jiméneza de Quesadu, o ktorom vieme, že jeho rukou utrpeli Muiscovia mnohé straty... Stúpame po 150-tich schodoch až k trom vyhliadkam, z ktorých pozorujeme jazero. Geológovia vylúčili teórie o vzniku vodnej plochy následkom vulkanického a vápencového základu či pádom meteoritu a zhodujú sa na podzemnom vrstvení pôdy, ktorú tvorí postupne sa rozpúšťajúca soľ. Vychádzajú tiež z faktu, že neďaleko Guatavity sa nachádzajú horúce pramene Sesquilé s vysokým obsahom soli, ktoré znižujú tvrdosť pôdy. Miesto pôsobí mysticky a častokrát je v okolí jazera absolútne ticho. Miestna sprievodkyňa rozpráva príhodu, ako miesto navštívila s partiou kamarátov a veľmi ju tam rozbolela hlava. Musela sa posadiť a poprosila, aby ju bolesť prešla. Keď sa vrátila domov, hlava ju bolieť prestala a na druhý deň všetci jej priatelia ochoreli. Podobné situácie sú tam vraj bežné. Vysvetlení, samozrejme, môže byť mnoho, v každom prípade Guatavita nie je jediné posvätné jazero indiánov. Poznáme tiež jazerá Iguaque a Siecha. Navyše sa v indiánskej mytológií spomína jazerná príšera z jazera Tota a rovnako bohyňa Bachué, ktorá sa so svojím synom zmenila v Iguaque na hadov. Muiscovia verili v prírodu a štyri živly, takisto aj na prechod medzi naším a spirituálnym svetom. Najnovšie výskumy potvrdili silné energetické zoskupenia práve na miestach s podzemnou vodou. Všetky podobné informácie sú základom fascinácie, konšpiračných teórií; ale ako to už býva, vo výsledku, so zrnkom pravdy.