Živá fosília, aj tak sa nazýva Welwitischia miralibis

Táto zaujímava rastlina je pomenovaná po Friedrichovi Welwitschovi, botanikovi, ktorý rastlinu objavil v polovici 19. storočia v Angole. Welwitschia sa často nazýva živá fosília, pretože ide o rastliny s veľmi dlhou životnosťou.
O niektorých Welwitschiach sa hovorí, že majú 1500 rokov a dokonca aj staršie. Rastliny sú endemické pre púšť Namib a pozostávajú iba z koreňa, malej stonky a dvoch listov. Nevyskytuje sa nikde inde na svete, len na púšti v Namíbii a Angole pri pobreží Atlantického oceánu.
Welwitschia má len dva zelené listy, ležiace tesne nad zemou takže nie je to rastlina, ktorá vás pritiahne svojou krásou. Každý z jej listov môže dorásť až do dĺžky 2,5 metra, čo predstavuje v celej rastlinnej ríši absolútne unikum.
Jemné korienky, prerastajúce pôdou pod listami, nasávajú vodu, ktorá pri ojedinelých dažďoch, hmle či rose kvapká z listov. Rastlina preniká koreňmi až do hĺbky troch metrov. Meter dlhý kôlovitý koreň udržuje stabilitu rastliny pri silnom vetre a piesočných búrkach.
Podnebie, v ktorom velvíčia rastie, by nevyhovovalo žiadnej rastline. V tejto oblasti sa bežne stáva, že počas niektorých rokov nezaprší vôbec a keď už, tak ročný priemer zrážok je okolo 20 mm. To je akoby nepršalo skoro vôbec. Denná teplota v Namíbijskej púšti dosahuje až 50 °C, čo by sa, povedzme, ešte dalo ako-tak prežiť. Avšak teplotné rozdiely, ktoré sú medzi dňom a nocou, sú obvykle aj 43 °C a taktiež teplo púšte a chladný vzduch od oceánu spôsobuje veľké teplotné výkyvy.
Bežné rastliny takéto výkyvy neznesú a práve pre túto rastlinu sú tieto teplotné výkyvy zdrojom obživy. Tento stret má za následok vytváranie hmly, z ktorej velvíčia čerpá vlhkosť. Velvíčie sa v priemere dožívajú okolo tisíc rokov. Toto zvláštne čudo však nebolo vždy púštnou rastlinou. Kedysi išlo o strom rastúci v pralese. Zmenou klímy však prales zmizol a miesto neho sa vytvorila púšť. Velvíčia ako jediná rastlina sa dokázala tejto obrovskej zmene prispôsobiť, a tak prežila takmer všetko.