Najhoršie lety sveta

Na letisku dostáva palubenky iba polovica našej skupiny. To je podľa mňa dosť málo. Lietadlo má vraj voľné miesta na sedenie, ale je preťažené. Samozrejme som s týmto rátal. Preto je väčšina z nás zbalená iba do príručnej batožiny. Ísť na mesiac s kufríkom, ktorý má do 10kg, ďaleko do trópov, kde sa nadmorská výška strieda od 0 do 2400 mnm, kde potrebujete mnoho vecí, ktoré inak netreba - adaptér, nabíjačky, fotografickú výbavu, antimalariká..aj keď tu vo vrchoch Highlands nad 2200m malária nie je – je fakt výkon hodný skúseného cestovateľa. No práve tu zistíte ako zbytočne sa balíte inokedy. Moje heslo na cesty: “pri balení minimalizujem na maximum” naša výprava vzala doslovne. No aj tak polovicu z nás na let z Port Moresby do Highlands nenaložili. Polovica- to sa nedá vybaviť. Letel som pred 2 týždňami v rámci Východného Timoru, prenajali sme si lietadlo pre 6 osôb. Boli sme štyria, dvaja vcelku udržiavaní (rozumej nie až tak tlstí) otcovia a dvaja 18 roční chudučkí synovia s minimom batožiny. Chceli sme zobrať domorodého kamaráta, no nakoniec po prevážení sme boli radi, že naložili nás štyroch. Pilot to nechcel riskovať, pritom pristával na rovine. Tu v PNG sú pristávania často ťažké, v horách a keď je zle, fúka a prší, potrebujete ľahšie lietadlo, aby sa dalo manévrovať. Preto je tu toľko pádov lietadiel, toľko leteckých nešťastí. No sú aj iné dôvody. Sir Frederick Reiher, chairman Air Niuginy, najväčšej aerolinky Papuy hovorí: “ Zakúpili sme 9 nových lietadiel Fokker 70. Keď sme ich začali kupovať pred 18 mesiacmi zaznamenali sme od našich pasažierov pozitívnu spätnú väzbu. Ide o najväčší upgrading našej flotily v histórii Air Niugini”. Znie to super až na to, že Fokker prestali vyrábať v roku 1997 (pred vyše 20 rokmi). Nakoniec dostávame palubenky 15 minút po čase boardingu a o 15 minút sme nastúpení na palube (kontroly sú vlažné asi sa k ľudožrútom teroristi boja) a už rolujeme po odletovej dráhe. Odleteli sme načas a ja mám nervy na dranc. Ďalší let na trase Lae – Hoskins – Rabaul (nie je to nádhera lietať z miesta na miesto, ktoré nikto kto toto číta nepozná?) bol v podobnom garde. Teraz však nezobrali 82% našej skupiny teda prakticky nikoho. Lae je najnebezpečnejšie mesto štátu horšie než POM, najväčší prístav krajiny, kde nie je nič. Nechcete tu byť. Letisko je hodinu cesty z mesta po neuveriteľne rozbitej ceste, jamy plné vody aby som napísal čosi pozitívne, potom vľavo jeden nádherný háj kokosovníkových paliem. Odletová hala je romantická, absolútny pokoj, pred červeným hangárom oddychujú domorodci. Práve sa zobudili a musia si trošku z toho stresu oddýchnuť. Prejdeme cez kontrolu kde nám pustia fľaše s vodou, ale už o 8.30 ráno policajti dostanú chuť na pivo a Julovi ho zabavia. Strašne sa na tom smejem, veď je jasné o čo im ide, chcú to pivo proste vypiť. A keď to policajti vidia a vidia, že ja viem o čo ide, opustí ich prísny výraz s ktorým tvrdili, že pivo je proti zákonu a začnú sa smiať taktiež. Dávame si give me five a päsťovku a mňa už ani nekontrolujú. Vstupujeme do odletovej haly, kde sa zároveň realizuje check in. A dozvedáme sa, že náš let, ktorý začína v Port Moresby je plný. Včera mnoho letov zrušili a aj tento a tak v hale čaká dvojnásobok ľudí, ktorých možno zobrať. Prišli sme načas, po výborných raňajkách, ktoré sme mali v reštaurácii, ktorú otvorili včera – v deň keď sme prišli- a ja som mal na raňajky úžasné cappuccino. Čerstvá káva z hôr okolo Goroky a ohromný kávovar, ktorý sa nikdy v tejto lokalite nemôže splatiť. Exotické vtáky krásne spievajú, inak je úžasné ticho. Ten deň tak pekne začal…. Teraz stojím bezradne na letisku a neviem čo robiť. Predbehli sme všetkých domorodcov a takticky zablokovali obidve check in miesta a takto držíme celú halu a slušných domorodcov v šachu. Predo mnou je zriadenec letiska, Papuánec vo fosforeskujúcej veste, slušný chlapec. Vedľa majú chalani ustráchané dievča v hnedých šatách s veľkým bruchom, zdá sa mi, že každú chvíľu porodí. A áno, o mesiac má termín. Túto dámu nechcem priveľmi stresovať. No ona sa ani nedá. Oznámi nám že neletíme ako keby nič. Mne vydajú palubenku, vybavím ešte ďalším dvom, na vedľajšej prepážke u tetulky sa dovnútra dostanú ďalší dvaja a stop. Neletíte. Zaujímavé pre mňa je, že tí najscestovanejší (nad 150krajín) palubenku dostali. Či je to iba drzosťou? Vyzerá to zle a tak idem dovnútra, preskočím váhu, pás s batožinou, obídem ochranku (tú, ktorá od nás zobrala zopár flaší piva) a vzadu vchádzam dverami do zákulisia kde je vstup zakázaný. Idem tam ako pilot a nikto sa ma neodváži zastaviť. Dlhá chodba, mnoho dvier a ja chcem nájsť toho najvyššieho šéfa. Nakoniec to nie je šéf ale šéfka, veľká žena, mamma. “Madam potrebujem od vás pomoc. Mám skupinu a potrebujem ju dostať do Rabaul. Viem, že vy to dokážete.” Odpoveď žiadna a pohľad, že “čo tu robíš chlape, ako si sa sem dostal doboha” A tak druhou vetou pritvrdím “máme v Rabaul všetko zaplatené, najlepší hotel, výlety. Keď sa tam nedostaneme bude všetko platiť Air Niugini!” a nahodím prísny pohľad. No mammu to zdá sa iba pobavilo…no aspoň sa zobudila. Viem, že nič by som od nich nedostal, ale ja idem ďalej a tvárim sa prísne a vyhrážam sa súdom a právnikmi zo Sydney. Potom dávam mamme drobnú finančnú výpomoc. A mama začne robiť a telefonovať a naháňať všetkých od pilota po ochranku. Do miestnosti vchádzajú a vychádzajú ľudia a mamma rozdáva rozkazy. “Môžete ísť zajtra?” pýta sa mamma a ja bez slova ale jasne pokrútim hlavou “ach jjjjaj,jow” sklopí oči od môjho ostrého pohľadu a ťuká čosi ďalej. “Cez Port Moresby?” opäť pokrútim hlavou, bojím sa, že nás tam pošlú a tam stvrdneme. Každopádne mamma pochopila aký deal chcem. Zdvihla hornú peru, cmukla a vyrazila naplno. Ťuká ťuká a telefonuje, rozdáva rozkazy v Tok pidžin, jazyku, ktorému sem tam rozumiem, veď základom je angličtina. Vchádza pilot a hovorí, že musí dotankovať a už nemôže nabrať nikoho, je to Austrálčan a ten má logiku a drží sa pravidiel. Určite tu majú radšej domácich pilotov, ktorí sú “flexibilnejší” Hneď sa zapojím, že my máme ľahkú batožinu, nech vyložia tých s ťažkou. “To nie je tvoje lietadlo” odvrkne mamma a robí si svoje. “Offloudnite niekoho, my máme najľahšiu batožinu” začnem ešte raz. “Už som to počula” odfrkne mamma. “Všetkých vás zobrať nemôžeme” hovorí po 15 minútach a ja že OK a na liste, ktorý som pre ňu napísal vyčiarknem Paula, nášho lokálneho sprievodcu. Obetujem ho. Mamma je spokojná –tu nejde o logiku – tu ide o pocit win win. Všetko som jej napísal na A4. A na nej teraz Paula škrtnem. Na A4 sú jasné mená, kto už vo vnútri je, kto nie, koľkých majú naložiť. Tu v tejto krajine je totižto problém, že aj vysokopostavení úradníci majú problém s malou násobilkou. Hádanku, že z 15 ľudí je vo vnútri lietadla 5 a koľko máte zo 70 ľudí , čo je kapacita lietadla odstrániť, aby sa zvyšní dostali dnu, je pre nich absolútne neriešiteľná. Veci strašlivo pohnete vpred ak ich napíšete a majú čísla na papieri. Mamma volá do Port Moresby “offloadujte ľudí, mám tu skupinu zahraničných VIP turistov, ktorí majú zajtra medzinárodný let. Potrebujem miesta.” Malo by to vyzerať tak, že ste si zaplatili let do Rabaul z Port Moresby a na medzipristátí vás vynesú von. To bude tvrdé, ale čo už. Mamma telefonuje a telefonuje. Bojím sa to teraz natáčať, atmosféra je hustá a mamma by každý môj prešľap mohla využiť ako zámienku “nasrať sa” a zmeniť svoj pozitívny postoj. Robím to presne naopak a všetkým v miestnosti ďakujem akí sú skvelí ľudia. A inak aj sú. Som absolútne pokojný, veď veci sú jasné. Panika spôsobí nadradenosť domorodcov aj oni majú radi jasné pokyny, jasný smer. A ten teraz majú. Všetkým je jasné čo sa bude robiť, na čom majú pracovať a všetci robia na našom prípade. Ubieha jedna dlhá minúta za druhou. Port Moresby je plné, nedarí sa nám vyhodiť ľudí, v Afrike aj tu musíte byť na mieste, nedá sa to na diaľku robiť, nič sa tu nedá robiť na diaľku. Ani deň vopred nemôžete dať šoférovi peniaze na naftu, lebo ju cez noc prepije a ráno bude mať opicu a nepríde. Paul mi volal taktiež včera večer o 22.00 že potrebuje peniaze. Už viem, že je to hazardný hráč a chce ísť do kasína. Nedám mu, teda večer mu dám iba smiešne málo a ráno dostáva zvyšok. Tie teraz ráno neprepije ani neprehrá. Je 6 minút do boarding, doma na Slovensku je 1.56 ráno, hlboká noc, žiadnu pomoc o tomto čase nemôžem čakať. 3 minúty do boardingu a mamma povie, že nech idem zvážiť komplet našu batožinu. Vybehnem, stále blokujeme strategické miesta, na dvoch váhach nahádžeme na seba batožinu a za 10 sekúnd môžu vážiť. Done- urobené. Vraciam sa späť k mamma a v ruke mám papierik s napísanými kilogramami a všetky naše pasy. Situácia začína vyzerať dobre. Je čas boardingu, o 30 minút odlietame. Tu však k mamme vtrhne dáma, že sme vyhodili von jej skupinu a oni sú z vlády a majú vládne rokovanie. Doprdele vládu sa ťažko vyhadzuje. Mamma dáva našich troch ľudí do biznisu a je to opäť vyriešené. Predo mnou na check- ine bola jedna veľmi milá skupinka, išli z kongresu v Lae a včera im zrušili lietadlo, a tak idú dnes. Už včera museli ísť tú hodinu do mesta a dnes ráno späť. Už majú palubenky, už majú batožinu naloženú. Sú veľmi milí, rozprával som sa s nimi 30 minút počas check-ovania. A teraz ich vyhadzujem, vybrali im batožinu a povedali, že poletia zajtra. Zazerajú na mňa bez úsmevu. No nakoniec zoberú moje ospravedlnenie a vysvetlenie a poprajú nám šťastnú cestu. Tí Papuánci sú tak zlatí ľudia, najzlatší na svete, lepší než v Tibete. Ja by som od zúrivosti pukol. Meškáme iba trošíčka, mamma dostala od mňa veľkú pusu na líce a pohľad úprimnej vďaky. Verím, že toto na tejto ceste už nezažijem. Tento príspevok Vám píšem z Kimbe na západnej strane ostrova Nová Británia. Ešte dostúpi pár ľudí a poloprázdne lietadlo odletí do Rabaul, teda vlastne do Kokopo, lebo letisko v Rabaul v roku 1994 zničila láva. O chvíľu sme na mieste, v tropickom raji na brehoch Bismarckovho mora. Foto: posledná kontrola Security check, pred vstupom na letištnú plochu. Vľavo dole dáma, ktorá bude o mesiac rodiť.   10 najhorších lietaní na svete? Daallo airlines (Somálske aerolinky)- to bola smrť v priamom prenose, určite ten zážitok nájdete na tomto Fóre Papua Nová Guinea – viď vyššie Západná Samoa – Americká Samoa – no tu sme nemali víza, no vybavovačky obdobné ako dnes Gabon – nič nefunguje Kongo – sestra Gabonu Safi Airways - Afganistan Air Vanuatu – 3x za deň zmenia čas odletu Ceiba - Rovníková Guinea (lieta ako chce) Madagaskar (MAD = bláznivé airlines) –na toto sa dá zvyknúť a zlepšujú sa Lety z Bratislavy – tiež sa zlepšujú, no stále je to riadne provinčné