Liga majstrov a Casablanca Ako to vyzerá na zápase Africkej Ligy Majstrov

Milujete futbal? Budete milovať Casablancu a jej atmosféru. Casablanca – najväčšie mesto Maroka, s bielymi budovami, preslávené rovnako znejúcim kultovým filmom a s mešitou Hasana II., ktorá je jednou z najväčších na svete. To však nie je ani z ďaleka všetko, čím je toto mesto známe. Obzvlášť v Afrike. Pod slovom Casablanca sa mi vždy vybaví jeden šport, ktorí Maročania milujú viac, než som kde kedy videl - je ním futbal. A najlepšími marockými tímami sú práve tie z Casablancy, Wydad Casablanca a Raja Casablanca. Každoročný boj o titul je záležitosťou hlavne týchto dvoch mestských rivalov. Keď je v Casablance futbal, určite to ľahko zistíte. A keď hrajú proti sebe títo dvaja rivali, mesto býva kompletne hore nohami. Casablanské tímy rozhodne nie sú naj len v samotnom Maroku, ale poznajú ich dobre po celej Afrike. Pravidelne hrajú Africkú Ligu Majstrov – teda africká verzia Ligy majstrov- kde hrajú tie najlepšie tímy z celej Afriky. Casablanca je tu jedným z favoritov, obzvlášť na domácej pôjde, kde ju v úplne šialenej atmosfére vždy ženú vpred desaťtisíce ľudí. Tohtoročnú Africkú Ligu majstrov vyhral práve Wydad Casablanca a mohol som byť priamo na štadióne, keď sa predieral vyraďovacími fázami až k samému zisku afrického titulu. To, čo sa tam dialo, v európskej Lige Majstrov rozhodne nezažijete. Prvú skúsenosť s marockým futbalom a fanúšikmi som mal necelý rok predtým, keď ma náš šofér Larby (fanúšik Raja Casablanca) zobral v Marrákeši pozrieť na „jeho miláčikov.“ K marrakéšskemu štadiónu vtedy napochodovala niekoľko desaťtisícová armáda zelených - farba tímu Raja Casablanca. Doslova. Pritom nešlo o výnimočný zápas, len stretnutie lídra tabuľky s outsiderom. Dokonca, i Larby mi povedal, že to bol len slabý výjazd. Desaťtisíce ľudí z Casablancy (teda, slabý výjazd), ktorí vytvorili atmosféru, akú som ešte na vlastné oči nevidel. A ako bonus – demolácia štadióna a hromadná bitka cez prestávku. Keď som teda išiel na osemfinále Africkej Ligy Majstrov, bol som zhruba pripravený, čo ma tam čaká. Nikoho iného som už so mnou presvedčiť nedokázal. Za 50 drihamov (5€) som si kúpil lístok. Liga Majstrov, osemfinále, a len 5 €. Niektoré miesta boli dokonca ešte lacnejšie. (Dobre si pamätám, keď stál zápas základnej časti proti Chelsea v Žiline 300€.) Do začiatku zápasu chýbalo možno 20 minút, no už vzduchom neustále lietali delobuchy a svetlice. Po 10. výbuchu si na to zvyknete. Zhruba 10 až 15 tisíc ľudí hromadne skandovalo a spievalo ako v nejakom tranze. Keď na ihrisko nastúpili hráči a zápas pomaly začínal, pridávali sa ďalší a atmosféra začala gradovať. Potom už nikto nesedel. Všetci na tribúnach stáli a spievali spoločne. Keď mali loptu domáci, ľudia ich spoločne hnali pokrikmi i rukami vpred. Keď dostali loptu hosťujúci z Pretórie (hlavné mesto Juhoafrickej Republiky), všetci na nich pískali. Na rovinu, Pretória bola futbalovo lepšia, no ten zápas rozhodli práve fanúšikovia. Občas niečo na tribúne horelo či dymilo. Jednoducho, šialená atmosféra, ktorá vás pohltí a ktorú som si zamiloval. Viac som sledoval fanúšikov, než samotný futbal. Casablanca vyhrala 1:0, no keďže predtým v Pretórii prehrala rovnakým výsledkom, muselo sa predlžovať. Gól nepadol a išli sa kopať jedenástky. Také emócie som ešte na štadióne nezažil. Mnohí plakali. Našťastie, Casablanca zvládla jedenástky lepšie a vypukla totálna eufória. Bál som sa, že po prehre uvidím ďalšiu demoláciu štadióna v Maroku. Odchádzal som s naozaj nezabudnuteľným zážitkom. Štadión za mnou ešte dymil, ako keď niečo varíte v kotlíku. Vonku som sa pýtal policajta, kde nájdem nejaké taxíky. Ten neváhal a vybehol na diaľnicu, kde zastavil diaľkový autobus. „Tu je tvoj taxi do mesta.“ Na diaľnici som teda nastúpil a išiel na hotel, s nádejou, že sa vyspím. V meste už totiž vypukli oslavy. Nie len film, mešita, prístav... ale i futbal je neodmysliteľnou súčasťou Casablancy, momentálne najlepšieho tímu Afriky.