Arménska genocída

Keď cestujete po Arménsku, určite sa nevyhnete téme genocídy, ktorá je v obyvateľoch stále živá. Je tomu tak aj preto, že hlavný „aktér“, teda Turecko,dodnes neuznal, k nej došlo. A z miestnych je cítiť nostalgiu, smútok a spomienky. Ešte predtým ako sa dostaneme k samotnej udalosti, vysvetlíme si tento pojem.

Slovo genocída vzniklo počas druhej svetovej vojny ako reakcia na masové vyhladzovanie národov – najmä židovského holokaustu. Je však úzko späté aj s arménskou genocídou, ktorá bola o niekoľko desaťročí skôr.

Ak sa pozrieme bližšie na pôvod slova, tak zistíme, že jeho autorom bol Raphael Lemkin, poľsko-židovský právnik a akademik, v roku 1944. Popísal ho v diele Axis Rule in Occupied Europe. Pojem Genocída sa skladá z dvoch slov Genos (grécky: „rod, kmeň, národ“) cide (latinský koreň caedere – „zabiť“)- Genocída = „zabitie národa“.

Raphael Lemkin sa už v mladosti pýtal:

„Prečo bolo legálne zabiť milión ľudí, ale trestné zabiť jedného?“ Bol hlboko ovplyvnený arménskou genocídou (1915), ktorú považoval za prvý moderný prípad genocídy. Osobne často spomínal masakry Arménov Osmanmi ako príklad zločinu, ktorý nemal v medzinárodnom práve dovtedy žiadne pomenovanie.
Neskôr, v roku 1948 bola prijatá OSN „Úmluva o zabránení a trestaní zločinu genocídy“ (Genocide Convention). A vtedy bola genocída zadefinovaná ako úmyselné vyhladzovanie celého národa, etnickej, rasovej alebo náboženskej skupiny. Toto zahŕňa :
Zabitie členov skupiny
Spôsobenie vážnej ujmy na tele alebo zdraví
Úmyselné vytváranie podmienok vedúcich k zničeniu skupiny
Zabránenie pôrodom v skupine
Násilné presuny detí do inej skupiny

Zaujímavosťou je, že Lemkin nazval arménsku genocídu „klasickým príkladom genocídy“ ešte pred vznikom samotného pojmu. Tvrdil, že:

„Ak by svet reagoval na vraždenie Arménov, možno by sa Hitler nikdy neodvážil konať tak, ako konal.“
Tvrdil to preto, lebo pochody smrti, koncentračné tábory aj primitívne plynové komory boli použité v Osmanskej ríši oveľa skôr, ako ich použili nacisti.

S tým rozdielom, že Nemecko to sa k tomuto činu priznáva, kým Turecko nie. Osmanská ríša na čele s mužom menom Enver Paša, stvorila na začiatku 20. storočia nástroje na vyvraždenie Arméncov, ktorými sa o čosi neskôr inšpirovali i samotní nacisti. Arménska genocída v rokoch 1915-1918 si vyžiadala 1 500 000 nevinných ľudských životov.

 
V dejinách ľudstva predstavuje Osmanská ríša jednu z najväčších a najmocnejších impérií v oblasti Stredozemného mora i celej Európy. V priebehu 19. a začiatkom 20. storočia sa však ríša vládcom začala rozpadať a postupne prichádzali o svoje územia.

Arméni žili v Anatólii (dnešné východné Turecko) tisíce rokov. Pred 20. storočím tvorili významnú kresťanskú menšinu v prevažne moslimskej Osmanskej ríši. Boli známi ako "lojálni poddaní", ale čelili diskriminácii a násiliu. Keď sa pokúsili voči svojmu postaveniu a neprávostiam postaviť, tak došlo k historicky prvej udalosti, ktorú môžeme označiť aj ako prvú predohru genocídy, a teda – masakry Hamídie (1894–1896). Sultán Abdülhamid II. dal vtedy potlačiť arménske protesty násilím. Pri tejto udalosti zahynulo približne 100 000 – 300 000 Arménov.

V roku 1908 dochádza v Osmanskej ríši k ozbrojenej revolúcii, vďaka ktorej sa k moci nad krajinou dostávajú tzv. mladoturci. Podarilo sa im zvrhnúť hlavu štátu, sultána. A hlavným vojenským vodcom, ministrom vojny a otcom myšlienky vyvraždenia Arméncov sa stáva, Enver Paša. Arméncov sa rozhodol vyvraždiť a to takým spôsobom, že sa od neho mohli, o niekoľko desaťročí, učiť aj nacisti.

Arménsku genocídu datujeme od roku 1915, a to deportáciou Arméncov z ich domovov do koncentračných táborov na území dnešnej Sýrie. Týchto ľudí čakali stovky km dlhé pochody „smrti“, bez jedla a vody, pod horúcim slnkom v nehostinných podmienkach púšte. Významných ľudí popravili Turci ešte pred samotnou deportáciou. Väčšina žien, detí, starých a chorých ľudí pochod do koncentračných táborov, neprežila. Osmanskí Turci využívali jaskyne, do ktorých nahnali pochodujúcich a unavených ľudí a následne im tam pustili plyn z otvoreného ohňa. Používané ako nástroje boli najmä bajonety, sekery, znásilnenie, upaľovanie zaživa, odoberanie detí a nútené islamizácie. Snažili sa o to, aby arménska kultúra úplne vymizla. Arménske kostoly, školy a dediny boli zničené alebo skonfiškované. Mnohé arménske deti boli nasilu asimilované do tureckých alebo kurdských rodín.

Podľa odhadov stála Arménska genocída život 1 500 000 ľudí.

24. apríl sa celosvetovo pripomína ako Deň pamiatky arménskej genocídy. Pre mnohých Arménov je genocída ústredným bodom národnej identity. Turecké popieranie genocídy je dodnes zdrojom napätia medzi Arménskom a Tureckom.

Viac než 30 krajín uznalo arménsku genocídu, Slovensko v roku 2004, viď foto, tmavo-zelené štáty uznávajú.