Asuánska priehrada - zázrak na Níle

Rieka Níl je nielen najdlhšou riekou na svete, ale hlavne životodarným tokom pre mnohé národy a krajiny. Jednou z krajín ktoré sú na vode z Nílu doslova závislé je aj Egypt. Po mnoho storočí, vlastne až tisícročí, ovplyvňovala hladina a objem vody v koryte Nílu životy stoviek generácií miestnych obyvateľov. Obdobia sucha striedali záplavy a tak pestovanie plodín bolo výrazne obmedzené, rovnako ako aj preprava po tejto dôležitej tepne Afriky. Záplavy síce priniesli bahno plné živín, no úrodu mohli aj ľahko zničiť. V Egypte sa tento problém pokúsili vyriešiť už Briti, keď v roku 1899 spustili výstavbu dnes už takzvanej dolnej Asuánskej priehrady. Keď ju v roku 1902 dokončili, bola to v tej dobe najväčšia pilierová priehrada sveta. Hoci dočasne svoju úlohu splnila, s rastúcou populáciou jej kapacita nestačila. Keď aj dvakrát navyšovaná hrádza starej priehrady v roku 1946 skoro pretiekla, bolo rozhodnuté. Nieje to však iba o záplavách a obdobiach sucha, priehrady slúžia aj na výrobu elektrickej energie. Aj preto už od konca päťdesitych rokov bol na stole vtedajšieho prezidenta Gamala Nassira, po ktorom je pomenované aj jazero, ktoré napustením priehrady vzniklo, nový projekt, dnes nazývaný horná Asuánska priehrada. V čase plánovania mal Nassir dobré vzťahy s Američanmi a Britmi, ktorí mu na stavbu poskytli pôžičku 270 miliónov dolárov. Stavať sa začalo v roku 1960, prostriedky však už pochádzali z “opačnej” strany. Po znárodnení Suezského prieplavu totiž Briti a rovnako aj Amerika pôžičku vypovedali, no Nassir sa projektu vzdať nechcel a obrátil sa preto na Sovietsky zväz, ktorý mu dokonca tretinu pôžičky daroval a prispel aj vo forme techniky a pracovnej sily. O 10 rokov neskôr bola najväčšia priehrada na svete hotová. Hrádza vysoká 111 metrov a dlhá 3,8 kilometra je dodnes pýchou Egyptu, zásobuje elektrinou prakticky celú krajinu a vďaka regulácii prietoku dokážu Egypťania zberať úrodu aj niekoľkokrát ročne. Z ekologického hľadiska však jazero o objeme 132000 metrov kubických, pokrývajúce povrch 5250 kilometrov štvorcových prinieslo aj značné problémy. Bahno ktoré kedysi vyživovalo a zúrodňovalo polia sa dnes hromadí na dne jazera, farmári sú nútení použivať umelé hnojivá, ktoré však ovplyvňujú nielen kvalitu podzemnej vody, ale výrazne menia prostredie pre množstvo živočichov, zvierat, ale aj rastlín. Ekológovia smutne sledujú rozširujúci sa zoznam ohrozených druhov vtákov či rýb. Obdobia sucha mali tiež v prirodzenom kolobehu života svoj význam, kanály ktoré počas nich vysychali sú dnes stále plné vody, čo poskytuje priaznivé prostredie pre množenie parazitov a cudzopasníkov a tie sa dostávajú do tiel hospodárskych zvierat. Smutný je aj pohľad na množstvo odpadu ktoré sa v kanáloch hromadí, obyvatelia egyptského vidieka si zo znečistenia životného prostredia ťažkú hlavu nerobia.. No a pre archeológov bol projekt hornej priehrady nočnou morou. Už pri starej priehrade bolo zaplavených niekoľko pamiatok, nový projekt však mal pochovať viacero pokladov egyptskej histórie a mnoho významných archeologických nálezísk. Keď nepomohli ani protesty, archeológovia z celého sveta s pomocou UNESCO zachraňovali aspoň tie najvzácnejšie pamiatky. Medzi najznámejšie presunuté chrámy patria napr. Abu Simbel, Philae, alebo aj Debod, ktorý bol z vďaky venovaný Španielom a dnes stojí v Madride. My na našich BUBO zájazdoch navštevujeme aj tieto skvosty a porozprávame si aj o ich presune a Asuánskej priehrade. Za pozornosť stojí aj sporná priehrada v Etiópii, kvôli ktorej sa Egypt a Sudán s touto krajinou aj súdili, pretože sa obávajú zníženého prítoku životodarnej vody z Modrého Nílu. Priehrada sa totiž nedávno začala napúšťať, čo potrvá niekoľko rokov a môže krajinám spôsobiť nemalé problémy.