Krásne to znie a starší luteráni to aj dobre poznajú. Veď práve tu vyše 2 desaťročia pôsobil luteránsky farár a lekár Albert Schweitzer. Prišiel nezištne pomáhať do tej najčiernejšej Afriky. A my sa sem chystáme. O 7.30 sa vrátim zo safari, kde sme videli slony na pláži Atlantického oceánu, nasadáme na perfektné džípy, lúčime sa asi s tuctom našich gabonských sprievodcov, čašníkov a kuchárov, pre ktorých sme boli veľkou a vzácnou výpravou a lúčenie je vskutku úprimné. Rozdávam ďalšie BUBO tričká – majú ohromný úspech a každý ich chce. A vyrážame… Už naučene zopakujem “a verím, že máte každý svoj pas” a vtedy mi čosi cvakne. Mám ja ten svoj? Ale do prdele, určite bude v kufri…no, dokelu, ale veď moja batožina bola stratená… Zabehané stereotypy boli teda porušené. V chatke som ho však nemal, pozrel som sa. Do kelu, ale nechal som tam staré mapy atď. Zabúcham na kapotu džípu, ten zastaví, a ja si radšej prezriem veci, hľadám a hľadám, ale fakt ten pas nemám. Sme iba 200 metrov od lodže a tak sa otáčame, ja vbieham dnu do svojej chatky a za 2 sekundy ho nachádzam na stole pekne uložený pod starou mapou – upratovačka ho pekne upratala. No do prdele, to by som skončil. Mám síce náhradný, ten nosím vždy, ale v tomto mám vzácne víza do Rovníkovej Guinei a náhradné sa v žiadnom prípade nevydávajú. Ako sa mi to mohlo stať? Takáto začiatočnícka chyba. No, stáva sa to vždy v živote, keď sa čosi kašle. Afrika a hlavne takáto zapadlá Afrika je zlá v tom, že sa veci kašlú a potom sa to celé pokašle ešte viac. Doletel som do Gabonu dva dni pred partiou, aby som dal veci do poriadku. Dva dni mi trvalo, aby som veci usporiadal tak ako sa mi páčia. Všetko sa totižto zmenilo. To, čo platilo pred týždňom už neplatí, lebo lety z Franceville späť do Libreville zrušili. Na druhej strane sa zdá, že sa nám podarí navyše vidieť Lambarene, lebo Paule zohnal nejakú loď, ktorá nás tam zoberie. Mám detailný program, kde mám vždy zapísaný obed, prídeme na obed a po obede máme voľno. Dosť dobiedzam na program aký bude v Lambarene po obede, lebo tam máme vždy voľno a potom až večeru. Ale nechávam to tak, však program si urobíme na mieste. Paule je prezident Gabonského turizmu a musím mu veriť, komu inému by som mal. Túto cestu s ním dohadujeme už vyše dvoch rokov. Základ je, aby sme sa do krajiny dostali a to Paulove kontakty vo vláde umožňujú. “Paule, prvý let máme do Port Gentil, je to s batožinou v poriadku? Neplatí sa za nadváhu? Nenecháme si radšej veci v Libreville a nezoberiem iba časť? “Všetko je v poriadku” s absolútnou istotou a presvedčením hovorí ako Obama. Po prílete do Port Gentile zisťujeme, že vyše polovici z nás batožina nedošla. Proste ju na 30 minútový let nenaložili. “Do prdele, ja som to tušil” hovorím si “len som sa nechal uchlácholiť, lebo som chcel veriť že Gabon je taký ako náš Le Meridien, najlepší hotel štátu” No, Le Meridien je oázou a Gabon je rovníkovou Afrikou, ktorá ide svojím nemenným chaotickým smerom. Teraz čo? Na odletových tabuliach bolo napísané, že ďalší let ide o pol hodinku, ďalší ide o hodinku atď., zdá sa, že medzi hlavným a druhým najväčším mestom je čulý dopravný ruch, v našom lietadle nebolo voľné ani miestečko. Hovorím to Bretóncovi, ktorý nám zabezpečuje dopravu, že počkáme na ďalší let. Ten sa začne smiať “Ďalší let? Dnes už nič neletí” No, nechávame tam letenky, a on že nám batožinu donesie. Potom však z neho “vypadne”, že za to chce 230 euro. Však je zodpovedná letecká spoločnosť… v Afrike však nie, zodpovedný je vždy beloch a keď chceme batožinu mať, musíme platiť. Bretónec nás má do lodže doviesť do obeda, v lodži máme zaplatený obed. Oni vedia, však tu žijú desaťročia. Máme dva veľmi rýchle člny, no sú otvorené a slnko pečie a pečie. Pri tom vetre však pálenie slnka necítiť. Sme ľahší, batožina ostala v Libreville, a to je teraz výhoda. Ja blbec som si nechal v batožine 6000 euro a mám tam aj nabíjačky. Dlhé nohavice, dlhé rukávy aj plavky mám, rátal som s tým, že možno batožina nedôjde, ale nie dostatočne. Ach jaj. Plavba je však nádherná a až takto spoznávame, čo je Gabon zač, všade voda a ešte viac vody, rieky sa točia a neexistuje žiadne pravidlo; ľahko zablúdite, ak sa fakt dobre nevyznáte. Na druhej lodi sa pokazí motor, stojíme a opravujeme. Raz, dva razy, čas sa míňa. Potom berieme druhú loď do vleku. Našťastie sme skúsení a máme dostatok vody a máme aj jedlo. Džípy sa dozvedeli o našich problémoch a idú nám oproti až do Omboué. Každopádne obed sme minuli a následne ešte ideme hodinu a pol v džípoch a prichádzame do lodže po tme a sme radi, že sme stihli večeru. “Príde tá batožina?” pýtajú sa všetci. “Príde, sľúbil mi to beloch a tak viem, že príde, oni to domyslia” Jožova batožina ostala ešte vo Viedni a tú majú dopraviť černoškovia a to bude namáhavejšie. Odtiaľto totižto ideme ďalej a už sa nevraciame do Port Gentil. Vraciame sa do Libreville o 3 dni. No ani to nie je o hodinu pravda. Paul za mnou prichádza a hovorí, že nám zrušili ďalší let z Libreville do Franceville… “No to sme v riti” Na to, že máme na izbe voľno, lebo tam nemáme kufre sme si skoro zvykli a zisťujeme, že nič v tom teple (ktoré je vo dne v noci) nepotrebujeme. No musíme opäť prekopať celý program a veci sa pritvrdzujú. Komu sa Le Meridien, či táto luxusná lodž nezdala expedíciou, ten ešte bude na civilizáciu spomínať – to viem a viem, že si to ľudia ešte neuvedomujú – nemajú tie skúsenosti, ako sa človek cíti. No ja ich mám. V Afrike ísť vlakom cez noc neznačí to isté ako na Slovensku. V tých trópoch je všetko 10x ťažšie. Rwanda sú hory a príjemné počasie bez tropických nákaz. Keby sme zobrali koľko ľudí žije v Rwande na km2, tak by Gabon mal mať vyše 100 miliónov obyvateľov, no on má menej než 2 milióny. Tropické choroby vykántria všetkých, život na rovníku je omnoho ťažší vo všetkých smeroch a nepomáha ani ohromné bohatstvo, ktorým Gabon oplýva, nepomáhajú ani peniaze z ropy. Pštrosy, ktoré sem nasadili z Namíbie všetky vymreli, nezniesli hrôzy trópov, ktorých sa báli všetci cestovatelia od čias Pierrea (resp. Pietro –Paolo) Savorgnana Brazzu. Prekopávame teda program a rozhodujeme sa, že aj do Franceville pôjdeme vlakom. Iná možnosť, aby sme TO stihli ani nie je. No najprv sa musíme dostať do Lambarené. Tam ideme loďkou, žiaden problém a obed už máme v najlepšom hoteli mesta, ktorý otvorili iba minulý mesiac, a ten obed bude grandiózny opisuje ho farbisto Paule. Ja, keď vidím vzdialenosť, hovorím chalanom “budem rád, ak tam prídeme do večera” a Juro dodáva “tam sú pereje, my sa tam nedostaneme, pozeral som na Google maps a tam sú pereje, sme v prdeli, všetci umrieme” Je nedeľa, v Omboué v kostole nádherne spievajú a my si dávame vychladené pivko. “Naša loď je tam” ukazuje Paule, no na tom mieste, kam ukazuje, nič nevidím. Naša lodička je menšia než mólo a nemá strechu. “Ďakujeme, že nás podporujete” hovorí mi kapitán “o rok budeme mať strechu. Teraz ste našou prvou skupinou” no, tvrdí mi, že túto cestu ide už štvrtý raz v živote, a vie, kam ide. Cesta bude trvať 4 hodiny, maximum 5, lebo sme riadne naložení. Pozerám na oblohu, je koniec dažďovej sezóny, no od začiatku nám ani raz nepršalo, iba raz v noci, a obloha je bez mráčika. Plavíme sa po obrovitánskej lagúne a potom vstúpime do uzučkej rieky. Počuli ste niekedy o rieke Ogooué? Toto je tretia či štvrtá najvodnatejšia rieka celej Afriky. Vraj má väčší prietok než Níl. No tu v ústi do lagúny je uzučká. To čo je? No hlboká je vyše 20 metrov, všade naokolo nádherné palmy, totálna, nepriechodná džungľa, krokodíly a hrochy. No, ako smerujeme hore proti prúdu, rieka je širšia a širšia, zdá sa, že všetko v Afrike je naopak, potom máme rieku širokú vyše kilometra, s ostrovmi v prostriedku. Po 4 hodinách nám kapitán povie, že do Ngolé (do Mission de Ngomo) je to hodinka, a že to je už blízko Lambarene, a že tam sa zastavíme. Po hodinke sa opýtame ešte ako ďaleko jeNgolé, a on že hodinka. Po ďalšej hodine povie, že hodinka. Sme na vode už 6 hodín v tom ukrutnom teple všetci máme úpal, sme utlačení od tvrdých lavíc. Bretónec mal pohodlné sedačky, no černoškovia majú lavice. Je to v prdeli a teraz to vyznie smiešne, ale sme totálne rozbití. Mením program a chcem zastaviť v prvom meste, v prvej dedinke. No, žiadna nie je. Ideme ďalšiu hodinu, prejdeme z provincie Ogooué -Maritime do Moyen Ogooué a stojíme v prvej dedinke Achouka. Ide o dedinku kmeňa Myene a veľké správne centrum oblasti, vysvetľuje mi kapitán, ktorého absolútne netankuje, že jeho časy vôbec nesedia. Keby som nevedel, že včera išiel touto riekou dolu prúdom, aby pre nás prišiel, tak mu ani neuverím, že tu vôbec niekedy bol. Je do Achouky cesta? “ Nie! Sem sa dá dostať iba po vode” A naozaj toto je pravý Gabon, kde majú ľudia príjem menej než dolár na deň. Peniaze nepotrebujú, všetko si vyrobia sami. Všetko tu rastie samo. Banány, taro, maniok. Nachádzame krčmu, domček na spadnutie a teplé pivo. Je tu aj pouličné osvetlenie, ktoré vystavali politici, ale niet elektriny a tak ani chladničky nefungujú a máme pri 35 stupňoch Celzia - 30 stupňové pivko. Ale aj tak ¾ litrový Regab padne super. Potom si zahráme futbal, vbehneme do kostolíka, ktorý vyzerá, že padne a mama nás pozýva na manioc. Balia ho do palmových listov a potom údia, a teraz nám ho mama dáva aj s čerstvým avokádom úžasnej chute. My sme samozrejme obed v Lambaréne dávno zmeškali, ale Paulea to netankuje, on neje, černoškovia sú naozaj takýto, nie je čo jesť, tak nejeme. My belosi sme mäkkí a zvyknutí na neprirodzenú pravidelnosť. Myslíme si, že to tak má byť. Potom si priamo zo stromu odtrhávame karambolu – ktorú keď pokrájate, tak má tvar hviezdy /star fruite) a nasadáme v oveľa lepšej náladičke do lode. Už je to kúsok. No ten kúsok je kurva ďaleko. Motory nechcú naskočiť a keď tu ostaneme, sme v prdeli. No, nakoniec všetko funguje, musím povedať, lepšie než s Bretóncom. O hodinku sa zatiahne, blýska sa nádherne, na oblohe sa objavia “včelie plásty” z bleskov, je to ako mozaika, poprepletané blesky akoby sa milovali navzájom, opantané láskou k tejto zelenej krajine navôkol. A potom to príde, romantike je razom koniec Tropický dážď. Sme mokrí do sekundy a čln uháňa, je strašná zima a prší a je tma, a my ideme stále na sever do Lambaréne. Tma spôsobená tropickou búrkou prechádza do tmy spôsobenej západom slnka. Všade naokolo iba zeleň, nikde nič. Nestretli sme žiadneho iného turistu, žiadnu loď s pasažiermi. Iba 3 lode naložené kamením smerujúce na stavbu, ktorú manažujú Číňania dole v Ombouee. Vpravo sa objaví nádherný kostolík na kopci v historickej Mission de Ngomo. Nikde ani živáčika a tma je každú štvrťhodinku hustejšia. O hodinku zbadáme svetielka Lambaréne. Komu sa cesta doteraz nezdala expedičná, teraz zmenil názor. Dnes som dal odchod na 11.30 nech sa dáme dokopy, veď posledné 3 dni sme vstávali o 5.00. Každý z nás mal jednotku, sušíme veci, všetko máme mokré, a v tom skleníkovom dusne je to nedosiahnuteľná úloha. No musíme si oddýchnuť, už dnes večer nás čaká cesta černošským vlakom (Ndjolé – Moanda), jediným vlakom na svete, ktorý križuje rovník! 

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Gabon

Ďalšie dovolenky do krajiny:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu