Loango - Safari, na ktorom ešte nikdy nebol žiaden Slovák Hľadáme surfujúce hrochy

Vstávame tesne po piatej, dávame si kávičku a koláčik – petit dejeuner – a zbiehame k motorovým loďkám. Tie nás prevezú krížom cez lagúnu k džípom. Bez lodičiek by sme sa cez lagúnu plnú krokodílov nedostali. Už iba toto v Afrike, a ešte tu v Gabone zrealizovať, je ohromne ťažké. K džípom musíte mať kľúčiky aj naftu, opravený defekt a plno iných vecí. Pritom ide o jedny z najluxusnejších áut, na akých som na safari išiel. Nasadáme a frčíme asi 30 minút až k moru. Veď Loango je jedným z mála afrických parkov pri mori. A určite jediným, kde po pláži chodia zvieratá ako slony, gorily, byvoly či hrochy. Rozprával mi o tom Tomo -Tomoaki Nihishira, ktorého som stretol na severe Republiky Kongo, hlboko v nedostupnej džungli. Kecali sme spolu, on bol rád, že niekoho po dlhej dobe vidí, my sme boli vtedy na expedícii (Slovensko – Česko- Francúzskej) – 4 blázni, ktorí splavovali prítok rieky Kongo zo Stredoafrickej republiky do Konga – Brazzaville. Pralesné slony mi vtedy zožrali mydlo a strávil som s pygmejmi na love mnoho dní. Takto s odstupom času ide o romantickú cestu, no bola to tvrdá cesta do neznáma, ktorá sa dá už dosť ťažko zopakovať. Tomo mi vtedy rozprával o Poslednom raji, o “surfujúcich” hrochoch v obrovskom príboji Atlantiku, o šimpanzoch, ktoré chceli zabiť kameramana BBC a podobné historky. Všetko sa udialo v Loango, kde pôsobil 20 rokov. Bol to on, kto ma nasmeroval na Gabon a po 8 rokoch (od expedície Teka Teka) som konečne tu. Takto dlho v Afrike trvá dotiahnuť veci dokonca. Keď komukoľvek spomeniem Toma, tak sa rozdžaví a je šťastný. “Poznáš tú príhodu o Tomovi?” hovorí mi Bretonej zo St. Malo, ktorý nás vezie 5 hodín lodičkou z Port Gentil do Omboué. “Jeho otec bojoval v Mikronézii 27 rokov po skončení vojny, a nechcel sa vzdať. A Tomo je absolútne podobný. Čokoľvek Tomo povedal, je na 100% Pravda. On bol veľmi striktný človek.” Mathieu je nadšený taktiež, už chápe prečo som tu, “Tomo dal každý deň nastúpiť všetkých týchto ľudí a kontroloval im, ako sú oblečení. Museli mať čisté topánky. Ročne tu je menej než 300 turistov, ale oni museli byť každý deň tip –top, ako keby tu bolo plno..” A takto vyzerá Afrika. Poznáte človeka a dozviete sa niečo a takto postupujete ďalej a ďalej. Nič nie je v knihách, nič nie je jasné, všetko sa dozvedáte ústnym podaním. Nakoniec sa tých pár ľudí navzájom všetci poznáme. A aj tak je to na samotnom mieste úplne iné. Mathieu je nadšený “ešte som nevidel sprievodcu, ktorý to takto organizuje. Páči sa mi, že idete ráno pred raňajkami a super je aj to, že ste si našli energiu ísť večer. To sú najlepšie časy. Tvoji ľudia to pochopia neskôr doma, keď sa pozrú na fotografie…Už iba tá scenéria a východ a západ slnka sú neopakovateľné” Presne tak! Inak, medzi nami, tie zvieratá na pláži sa nedajú vidieť. BBC aj National Geographic, ktorý toto miesto preslávil filmom “Last Eden” tu strávili mesiace. No, my to skúšame lebo skúsiť treba vždy, a ideme tam, slnko vychádza, nad Afrikou je opar a všetko je neuveriteľne romantické. Prichádzame na pláž, vieme to nie preto, že by sme pláž videli, ale podľa zvuku, more je extrémne búrlivé. Fúka od mora, a tak nás zvieratá nemôžu zacítiť a, doprdele, naozaj tam sú. Vidíme hrošicu s mladým priamo na pláži v pozadí 3 metrový spenený príboj. Toto nemôžete vidieť nikde inde na svete! Na druhý deň sa plavíme na motorovej lodičke paralelne s plážou a vedľa nás cvála stádo divých pralesných byvolov. Naozaj pecka! Pláž má nádherný biely piesok, no vlny sú neuveriteľne silné a zomelú aj stokilového chlapa – takých tu mám viacej. Vyzeráme skôr ako prepadové komando, než ako turisti. No, keď sa do vĺn ponorí hroch, tak stojí, tieto vlniská dokáže ustáť iba hroch a slon. No a to je ten unikát. Raz vraj vbehol diviak do hotela Carlton, to sa v Bratislave traduje doteraz. Pláže Afriky sú dnes už zastavané a zvieratá tam nemajú miesto. Na Zanzibare môžete vidieť kravy zebu, ale to sú domáce zvieratá. No tu je to iné. S Milanom vystúpime ešte za tmy pred šiestou ráno na pláž a ideme smerom na juh. Sme dvaja a máme troch rangerov, a oni zbadali v diaľke pri treťom zoskupení stromov slony. Čierny slon v tej tme, hmm? Ja nevidím nič, no ideme na juh a ráno nie je teplo, je naopak veľmi príjemne… Pri kulise mora je to nádhera, tam, kde dosiahne príliv, sa dá po piesku vcelku v pohode chodiť. No slony odišli, preplávali lagúnku a mieria do neprístupnej džungle, aká dokáže vyrásť iba na rovníku, alebo v Hollywoodskych filmoch. Apropo, boli sme v lese, kde natáčali posledného Tarzana . Áno, bolo to tu v Gabone. No, teraz späť na pláž, slony nám utiekli a tak sa vraciame, toto je bežná vec na safari, však nie sme v ZOO. No, zrazu asi v polovici cesty späť k našej loďke sprievodcovia ukazujú pred seba. Slnko už vyšlo a ja zreteľne vidím veľkú slonicu s obrovskými klami, ktoré jej smerujú k sebe. Je to pralesný slon, ktorý s tým africkým zo savany nemá spoločné skoro nič. Teda DNA afrického a indického slona sú si bližšie, pralesný slon je iným druhom. Samica nás našťastie nezazrela, pralesný slon je totižto považovaný za extrémne nebezpečné zviera. Gorily sa nebojí nikto, pralesného slona všetci – Ndžoku = ide o život. Obehneme slonicu cez kríky a stromy, ktoré rastú na pláži na strane lagúny - je naša základná idea. Druhá polovica pláže až po biely príboj je biely piesok. Smerujeme ku kríkom, keď sa z nich zrazu vynorí ďalší chobot a velikánske uši. To je mláďa, teda mladý sloník a ten nás započul, a teraz vetrí. Chobot má vysoko nad hlavou, nad kríkmi a v tom slanom morskom vzduchu predsa len zacítil ľudský pach. Samica nás stále našťastie nezbadala, ale vieme, že tadiaľto to nepôjde, sme zaseknutí, sme v pasci a prejsť nemôžeme, musíme čakať. A tak čakáme, aj keď máme byť o 7.30 späť na veľkých raňajkách… A zrazu po pláži kluše byvol, ku všetkému sme totálne blízko, nepotrebujete ďalekohľad, je to tak na 30 až 50 metrov. Vždy pozerám, ako ďaleko som od oceánu a dal by som tam šprint a skočil do vĺn, aj keď sú obrovské. Predsa len viem lepšie plávať a slon za mnou hlboko do oceánu nepôjde – uvažujem. Na pevnine by ma chytil ako nič. Keď byvol uvidí slonicu, zdúpnie, no vie, že to prešprintuje po pláži tesne vedľa vĺn a utečie jej a už sa aj rozbehne, no v tej chvíli zbadá nás (sme piati) a zaflekuje tak, že skoro spadne. Zastane a je tesne vedľa slonice a tá ho doteraz neriešila, ale teraz prekonal bezpečnú vzdialenosť a tak slonica, ktorá nás stále nevidí nepočuje, necíti, roztiahne uši, vztýči chobot a vyštartuje. Byvol je však rýchly a zvolí únikovú cestu do lagúny, prekľučkuje medzi slonicou a malým sloníkom. Nás považuje za väčšie nebezpečenstvo. Slonica ho so vztýčeným chobotom naháňa neuveriteľnou rýchlosťou a uvoľní nám týmto prechod po pláži. Nebyť byvola, skysneme tam omnoho dlhšie… Keď sa vyberiete do krajín, kam si iní netrúfnu, dostávate aj exkluzívne svetové zážitky, o ktorých svet nevie. V Serengeti som pri gepardovi, ktorý jedol svoju korisť, stál so svojím džípom v tretej či štvrtej rade. Tu sme na pláži absolútne sami. Foto: vľavo je lagúna, vpravo je oceán