Cestovateľka – prvá Slovenka na najväčšej expedícii

Dnes si pripomíname tretie výročie kedy prvá slovenská žena stála najďalej ako len ide. Teploty sa zrazu pohybovali okolo -32 °C čo bolo omnoho menej než v Arktíde kam som prvú výpravu viedol už v roku 1994.

Arktída je pohodička oproti kontinentu Antarktída. Psy aj keď sa k sebe túlili nemohli zaspať. Teploty však stále klesali a polnoc sa blížila. Na druhý deň ráno museli prechladnutým, vyčerpaným a zraneným psom (ich labky boli doráňané od ostrého vetrom vytvarovaného snehu -sastrugi) pomáhať na nohy. Túto stratu čiastočne kompenzovalo dvadsaťdva šteniatok, ktoré teraz pobehovali po tábore.

Ako šéf polárnych expedícii musíte byť až fanatický plánovač a všetko musíte mať vopred pripravené včítane zásob, výstroja a back up plánu, kde treba mať všetko perfektne označené. Keď príde hmla „fučák“ tak úkryt, ktorý by ste bežne ľahko našli miniete aj keď je od vás iba pár metrov. Mať akúkoľvek istotu v ťažkých podmienkach je extrémne dôležité. Od apríla do konca augusta nevidieť v týchto zemepisných šírkach slnko, je polárna noc. Treba čakať.

Aj pre drsných chlapov je cesta na úplný juh nášho glóbusu ohromnou psychickou a fyzickou záťažou. A čo ženy? Tých je v drsných podmienkach stále menej než mužov, ale čo je dobré rapídne ich pribúda. Na Arktíde so mnou stála žena v roku 1994 a na Antarktíde už so mnou osobne stála žena v roku 2012 - dokonca sme sa kúpali s tučniakmi. No na pól to je ešte strašne ďaleko, a to je tá pravá vnútrozemská Antarktída. Priplávať k Antarktickému polostrovu je vcelku ľahké -až na tie obrovské vlny. No pokoriť Južný pól, to je naozaj aj v dnešnej dobe výzva. Prvá slovenská žena so mnou stála na severnom póle a teraz 20. januára je výročie kedy stála prvá Slovenka aj na póle južnom. Bolo to v roku 2019.

Veľká poklona a výzva pre Vás ostatné!