Antarktida, den treti

L

Lubos z BUBO

“Hladaju sa muzi na hazardnu cestu. Mala vyplata, hrozna zima, dlhe mesiace v kompletnej tme, neustale nebezpecenstvo, bezpecny navrat neisty. Uznanie a slava v pripade uspechu.” Tento inzerat napisal sir Ernest Sheckleton, ktory chcel juzny pol dosiahnut ako prvy a obetoval tomuto snu vsetko. Nepodarilo sa, no prezil a stala sa z neho doslova celebrita a modna ikona. Prave dnes /presne pred 100 rokmi/ je den kedy po stopach Sheckletona dorazil na tento magicky bod dalsi brit, kapitan Scott. Prave dnes po dlhych mesiacoch odriekania a utrpenia sa Scott dozvedel, ze nie je prvy. Sme na britskej antarktickej baze v Port Lockroy, vsade lad a tucniaky a nad tym hrdo vlaje britska zastava a my si ste vyrocie pripominame na tom najprihodnejsom mieste. Po baze chodim rozkrocmo a zda sa mi, ze ta je postavena na pontonoch, ktore sa hybu v priboji. Je to vsak iba moj pocit, baze je solidna a moja tucniacia chodza je sposobena dlhsim pobytom na lodi. Pritom po opusteni Drakovho prieplavu uz vlny neboli, more je hladke ako zrkadlo a ani jeden pasazier nema morsku chorobu. A to po prvom nadhernom dni prislo antarkticke pocasie ako ma byt. Prsi, fuka, snezi, fotim vsetky farby sedi. Ale aj toto je magicke, ved takto to vacsinu casu v Antarktide vyzera. Kazda plavba na Antarktidu je ina s inymi zastaveniami, my za cely cas nestretavame ani jednu lod a najhorsie pocasie travime na bazach USA a Argentiny. Kazdy den mame dve vylodenia a zdolame zopar kopcekov a pochopime zivotny cyklus tucniakov, tulenov a vlastne celej Antarktidy. A zrazu rano o siedmej ako kazdy den pridem hlasit budicek na kapitansky mostik a pred sebou vidim modru oblohu velkosti 2 eurovej mince. Fukajte Bubaci hlasim do mikrofonu, mame sancu… O hodinu je obloha modra ako kravaty politikov z SDKU a odvtedy nam bez prestania svieti slnko. Sme dobra partia. Uz som to necakal a v tom nadseni som sa opat spalil. To vsak az neskor. Najprv opat vysadame na Antarktickej pevnine. Na ladovce som sa bol pozriet v Alpach, v Norsku, na Novom Zelande, na Aljaske... Toto co vidime je vsak o uroven vyssie. Uzasne bielomodre ladovce, rozsiahle, nedozerne, kompaktne a hrozive s obrovskymi serakmi ktore sa roztvaraju s ohromym hlukom, ktory nas vzdy mikne. Obrovske kusy ladu sa odtrhavaju a plavaju vsade okolo. Mensie kusy, este mensie, ladove povlaky na hladine. Nas Zodiak niekedy v lade uviazne, lad sa dostane pod cln a dalsi pohyb nie je mozny. Vrtula clnu sa zasekava, predok nabura a zastavi - zasekne cln. Na fotenie je to vsak uzasne a teraz vam dam este jednu radu – ked pojdete do Antarktidy, tak si zoberte 3x tolko kariet nez si myslite, ze nafotite. Vsetci sme na tom totizto rovnako. Nadhera, ktoru viem prirovnat iba k Sahare, kde su rovnake utvary a pritom vzdy ine a uchvatne a krajsie nez vytvori akykolvek umelec. Panenska cistota. Na malych clnoch brazdime velku prirodu a sklaname pred nou nase windstoperove capice. Teraz prechadzame cez zatoku Paradise a mierime pomedzi vsadepritomne kryhy az na jej koniec. Fotime ladovce a cierne skaly, ktore sa na urcitom mieste ladovca zbavili a ta biela s ciernou posobia v antarktickom slnku magicky. Nadhera, prirodny raj. Fotime z 5 metroveho clna, ked tu zrazu tmavomodru hladinu rozceri plutva. Co? Co to bolo? Vyzera to ako zralok, ale ten tu nebude. O chvilku sa to opakuje a tu ukaze svoj chrbat aj majitel plutvy. Je to cca 10 metrova velrybka. Sme tu 3 clny, ale velrybe sa zapacil zrovna ten nas. Plava k nam blizsie a vynori sa tesne pred clnom a vystrekne. Vsetci sme mokri a ja musim utierat vodu z objektivu. Toto snad nie je mozne. Velryba sa ponari a opat a opat sa vracia. Dotkneme sa jej? Je tak blizko.. a v cistuckej vode ju mame uzasne nafotenu. Ked podplavava nas cln, zda sa mi ze sa smeje. Vyskame, tesime sa, je to ten nekontrolovany osial radosti, ktory sme mavali ako 7 rocne deti pod vianocnym stromcekom a potom este v puberte ci po dobrom sluku marihuany. Blaznime sa a velrybe to je jedno a o to viac sa k nam vracia a zda sa mi, ze vyvadza s nami. A prave dnes stretavame po prvy raz velku /strednu –lebo su aj vacsie/ zaoceansku lod s 1300 pasaziermi /18x viac nez mame my/ na palube. Az sem na koniec zalivu samozrejme nemozu. Ked vsak maju dalekohlad, tak musia vidiet ze na tych troch malych clnkoch sa cosi deje..a myslim, ze ich musi porazit. Poobede sa vylodujeme na dalsom nadhernom mieste v Niko bay. Je tu uzka pieskova plaz, na ktorej akokeby obrom vypadol lad z whiskoveho pohara. Pomedzi ladove kocky /1m*1m*1m/ sa kolisaju tucniaky gentoo. Predchadzajuci den sme videli koloniu kde cca 6000 samcov sedelo na vajciach /2 vajcia/. Tu uz maju mlade, chlpatucke sede a bezbranne. Otec sa teraz strieda s matkou a raz jeden a raz druhy idu do mora pre cerstvu stravu korysov a krmia svoje zda sa mi ze neustale hladne ratolesti. Dospeli tucniaci su nadherni s oranzovymi zobakmi a ja na americkej zakladni Palmer Station na ostrove Anvers v Arthur harbour kupim Karolinke prave tychto plysovych tucniacikov. Matku krmiacu male tucniacatko. Tu postu nemaju, ta je na britskej zakladni a tato posta je najjuznejsou verejnou postou sveta. Vlastne znamky, vlastne razitka. Vsak odtial dostanete nase pozdravy. Este dve vylodenia na exotickych Shetlandskych ostrovoch a cesta cez uz dobre znamy Drakov prieplav a o chvilku sme doma – teda na festivale BUBO Bal. Pripijam si na zdravie vsetkych cestovatelov 12 rocnym kalvadosom s 1000 /tisic/ rocnym ladom. Salud! Cez satelit priamo z Antarktidy napisal pre BUBO Lubo Fellner

Zobraziť viac príspevkov z krajiny Antarktída

Ďalšie dovolenky do krajiny:

BUBO Covid garancia v cene

Preplatíme vám test aj domácu karanténu