Lovili sme s kmeňom Hadzabe v Tanzánii

Ráno stávame veľmi skoro, čaká nás dlhý presun do územia, kde žijú poslední lovci Tanzánie – kmeň Hadzabe. Ideme po nespevnených cestách južne od jazera Eyasi a odbáčame mimo cesty do hôr. Parkujeme pod nádherným baobabom a miestny sprievodca Dávid, učiteľ z kmeňa Datoga nám rozpačito hovorí, že minulý rok tu niekde kmeň videl. To sem veľa turistov nechodí, tešíme sa a on sa rozbehne do buše. O chvíľu počujeme hlasy, víta nás miestny náčelník - hlavný lovec a začne vysvetlovať, ako bude vyzerať lov, prekontrolujú zbrane a vyrážame. Schádzame z kopca cez buš a zostávam prekvapený, že sa mladí lovci medzi sebou rozprávajú, smejú sa, sú hluční. Prichádzame k potoku a lovci sa napijú. Okolo sú stopy od divej zvery, ktorá sem chodí piť tiež. Lovci sa rozdeľujú do dvoch skupín a zrýchľujú. Medzi sebou sa dorozumievajú rôznymi zvukmi a pískaním. Jednak si tak hovoria, či niečo nevidia a tiež si dávajú navzájom vedieť kde sú, aby sa navzájom nestrelili. Na lov používajú luky a rôzne šípy, podľa toho, či idú uloviť opicu, gazelu, vtáka či iné zviera. Šípy sú otrávené, nebezpečné s na lov môžu ísť len chlapci, ktorí si pravou rukou chytia cez hlavu ľavé ucho. Nevedia koľko majú rokov, nerátajú to, toto meranie však urobí z chlapca muža. (Dieťa si na ucho nedočiahne.) Zastávame pri baobabe, na ktorom sú obrovské medové plásty od divých včiel a plásty so zárodkami včiel. Lovci rozložia oheň a začnú úľ vydymovať. Medzitým pomocou kameňa a cca 30 cm dlhých tenkých, ale pevných drevených kolov, ktoré zatlčú do baobabu vyrobia „schody“ až k hniezdu. Ten najodvážnejší sa vyšplhá hora a zhadzuje všetky plásty dolu. Dostávame aj my svoju porciu. Najprv larvy včiel, aby sme boli silní a zdraví a potom kúsky plástu s medom od divých včiel. Nič podobné som predtým nezažil a neochutnal, bolo to fantastické. Posilnení a už aj riadne spotení vyrážame ďalej. Lovci zľahka kráčajú, my však s nimi nevládzeme držať krok. Opäť sa rozdeľujú, robia veľký kruh a po signáli si naša skupina čupne pod strom a ostatní začnú zaťahovať slučku. Zrazu sa ozve výkrik a v zlomku sekundy začnú lovci utekať. Zrazu sme sami a utekáme za nimi. Cez buš, cez kamene, potkýname sa, pichľavé konáre akácií nás šľahajú. To, čo im trvalo pár sekúnd, nám trvalo možno 2 minúty. Slučka sa zatiahla a pred nami sa pod skalami snaží ukryť 5 Hiraxov - Damanov. Mladí lovci sú nesmierne šikovní a po minúte ich majú všetkých nabodnutých na šípy. Úplne spotený im ukazujem, že aj ja sa chcem podieľať na love a že oheň, na ktorom si ich opečú, založím ja. Dávajú mi do ruky mäkké drievko a tvrdú dlhú paličku a začnem točiť o dušu a vytvárať trenie. Paličku šúcham medzi dlaňami, tlačím o priehlbinku v mäkkom dreve a potím sa stále viac. Už ma bolia ruky, na dlani sa mi vytvára mozoľ, lovci ma povzbudzujú a ukazujú, aby som pokračoval. O chvíľu začne drievko dymiť, stále viac, už nevládzem, šúcham z posledných síl. Kúsok uhlíku z drievka presúvam do suchej slamy, jemne ho zatváram a začínam fúkať. Slama dymí stále viac a vytváram oheň. Som jeden z nich, lovec z kmeňa BUBO. O chvíľu horí vatra a 3 zvieratá hádžu na ňu. Sťahujú ich z kože, vyberajú vnútornosti a ‚delia presným dielom medzi každého. Ja dostávam pečienku, iný kúsok mäsa. Dopekáme každý svoj kúsok a jeme. Máme zaslúžený obed. Hasíme oheň, 2 zvyšné koristi berieme do dediny. Sme absolútne očarení spôsobom akým žijú a zážitkom, ktorý sme práve absolvovali. V dedine sa lúčime, mladí lovci si kontrolujú luky a šípy. K večeru ich čaká ďalší lov. Lovia väčšinou 2 krát do dňa, podľa toho koľko toho ulovia. Mäso vedia aj sušiť a vytvárajú si zásoby. Ešte im dávam svoje jablko, toto ovocie vidia prvý krát v živote. Náčelník ho rozdelí a dáva rovnakým dielom všetkým deťom. Odchádzame absolútne nadšení novým zážitkom.