Memnonove kolosy

Memnonove kolosy sú dve sochy veľkých rozmerov egyptského faraóna Amenhotepa III., vládcu 18. dynastie starovekého Egypta. Od roku 1350 p.n.l. stojí pred thébskou nekropolou na západnom brehu rieky Níl, západne od nového mesta Luxor.

Sochy sa týčia do výšky 16,6 metra, stoja na podstavci vysokom 2,3 metra. Nohy sôch merajú viac ako 3 metre. Pôvodne boli sochy ešte vyššie – s kráľovskou korunou, ktorá sa nezachovala, merali 21 metrov. V súčasnosti aj s podstavcom siahajú do výšky necelých 19 metrov. Hmotnosť kolosov je odhadovaná na 720 ton, sú vytesané z blokov červeného  kvarcitu.

Kolosálné dvojčatá predstavujú jednu a tú istú osobu – Amenhotepa III., sediaceho na tróne v typickej pozícii s rukami na kolenách. Na hlave má nemes. Na kráľovskom tróne sú vyryté faraónove mená a tituly, symbolické rastliny Horného a Dolného Egypta, papyrus a lotus  hieroglyfycké znaky. Po oboch bokoch panovníka stoja menšie sochy, ktoré mu nesiahajú ani po kolená. Vpravo jeho matka Mutemvija, vľavo milovaná manželka Teje. Medzi nohami stála tretia socha, ktorá sa však nezachovala.

Kolosy sa kedysi týčili pred vstupným pylónom zádušného chrámu Amenhotepa III., ktorý bol bohato sochársky zdobený.

Amenhotep III., deviaty faraón 18. dynastie, patril k najmocnejším panovníkom Novej ríše. Za jeho vlády bol Egypt na vrchole svojej slávy. V thébskych uličkách sa prechádzali cudzinci, ktorí sem prichádzali z podrobených aj spriatelených krajín, aby egyptským zákazníkom ponúkali rôzne exotické výrobky. Vzdelaný a inteligentný mladý kráľ začal s pompéznym programom výstavby. Umelecká a architektonická tvorba, ktorá vznikla počas jeho vlády sa vyznačuje pozoruhodnou vyzretosťou a jemnosťou. V tom čase boli obľúbené predovšetkým klenby a stavby z nepálených tehál.

Amenhotepov zádušný chrám Memnoneum, tzv. Dom miliónov rokov, nazývaný Egypťanmi doslova ako „miesto dokonalosti a prijatia Amona“, bol počas vlády nasledujúcich panovníkov úplne zničený, ako zvyčajne kamene boli použité na iné stavby. Nedá sa s istotou stanoviť ani pôdorys tejto stavby, vedci z Napoleonovej expedície odhadovali, že bola dlhá asi 600 metrov.

Dnes z nej zostali len tieto dva kolosy a obrovská pieskovcová stéla, na ktorej je zobrazený kráľ, ako zasvecuje chrám Amonovi. Podľa zachovaného popisu boli podlahy sál pokryté striebrom a elektrónom (prírodná zliatina striebra a zlata), reliéfy boli vykladané drahými kameňmi. Na sochách sa však výrazne podpísal zub času.

Južná socha, „kráľ kráľov“, ktorá bola kedysi uctievaná, je v lepšom stave a má jednotný vzhľad. Na severnej soche sú zjavné neodborné snahy o reštaurovanie. Časť tela nad pásom sa skladá z niekoľkých stupňov zhotovených z materiálu úplne odlišného od toho, ktorý bol použitý na hornú časť.

V roku 27 p.n.l. bol severný kolos silne poškodený zemetrasením. Podľa gréckeho zemepisca Strabóna, ktorý navštívil Egypt krátko po udalosti, sa zrútila celá horná časť až k pasu. Trhliny v soche spôsobili zaujímavý jav, vyvolaný teplotnými rozdielmi. Keď sa po vlhkej noci začal kameň s prvými slnečnými lúčmi postupne zahrievať, socha začala vydávať tón, ktorý grécky cestovateľ a zemepisec Pausaniás prirovnal k brnkaniu na citare.

Z celého starovekého sveta sa ku kolosom valili zástupy cestovateľov a jav označovali za zázrak. Pravdepodobne v ptolemaiovskej dobe začali Gréci považovať severnú z dvoch kolosov za podobu Memnona, veliteľa etiópskeho vojska.

Memnon, syn Tithóna a Eósy (grécke meno bohyne Aurory), bol hrdinom trójskej vojny. Podľa Iliady ho zabil Achilles, keď prišiel na pomoc svojmu strýkovi Priamovi. Zvuk vychádzajúci z kameňa pri východe slnka bol preto považovaný za hudobný pozdrav zosnulého Memnosa matke a tak kolosom prischlo meno „Memnonove kolosy“.

Návšteva spievajúcich kolosov sa stala módnym hitom. Návštevníci vyrývali do kameňov nápisy, čomu dnes hovoríme grafiti. Ten najstarší pochádza z roku 20 n. l. V novembri 130 n.l. napísala na nohy kolosov svoje verše grécka poetka Julia Balbilla, ktorá sprevádzala cisára Hadriana, najvzdelanejšieho cisára, a jeho ženu Sabinu na ich ceste po Egypte. V roku 170 n.l. Septimius Severus, ktorý žiarlil na Hadrianovu slávu, nechal sochu opraviť. Po oprave sa kolos opäť ponoril do večného mlčania.