Moslimské ríše pušného prachu

Asi žiadny objav neovplyvnil vývoj svetových dejín tak, ako náhodné objavenie pušného prachu. Čínski alchymisti stovky rokov snívali o objavení elixíru života, ktorý, ako už jeho samotný názov naznačuje, dokáže ľudom zabezpečiť nesmrteľnosť. Namiesto elixíru však v 9. storočí vytvoril jeden z nich čierny prach, ktorý po zapálení rýchlo vzplanul a silno zapáchal.

Číňania ho začali používať v hlučných ohňostrojoch a jeho vojenský potenciál si uvedomovali veľmi pomaly. Postupne však začali vznikať zápalné bomby a šípy, a po dobytí Číny Mongolmi sa vďaka ich územnej expanzii smerom na západ tajomstvo výroby a využitia pušného prachu rozšírilo aj na Blízky východ a do Európy.

Ako prví začali masovo používať zbrane s pušným prachom osmanskí Turci. Ich elitné jednotky - janičiari („yeni čeri“ znamená v Turečtine „nový vojak“) používali palné zbrane. Sultán Mehmet II. použil obrovské delá počas úspešného obliehania Konštantínopolu. Armáda jeho pravnuka Suleymana dokázala vďaka moderným zbraniam poraziť uhorské vojsko v bitke pri Moháči, po ktorej sa južné územie Slovenska dostalo pod osmanskú nadvládu takmer na 150 rokov.

Turci však neboli jediní, ktorí začali v moslimskom svete používať zbrane s pušným prachom. Nasledovala ich Sáfijovská Perzia a Ríša Veľkých Mugalov, ktorá sa nachádzala v dnešnej Indii. Všetky tri ríše preto historici označujú ako „Ríše strelného prachu“ a svojimi technológiami v ničom nezaostávali za svojimi európskymi konkurentmi. Ich najvýznamnejší panovníci ako Sulejman Nádherný, Akbar Veľký a Abbas Veľký dokázali vytvoriť moderné armády, ktoré vďaka pušnému prachu nemali v Ázii konkurenciu.