Letisko Mašad MHD

Pristávame na letisku s priliehavým medzinárodným kódom: MHD. Letisko, ktoré hneď po Teheráne vykazuje najvyššie počty prepravených pasažierov, až cez 10 miliónov, čo je niekoľkonásobne viac, než naše hlavne mesto. Pôsobí ako také väčšie “Janíkovce pri Nitre”. V rade pre cudzincov vstupujúcich do krajiny stojíme my, jedna mnohopočetná rodina z Egypta, jeden pupkatý pánko z Juhoafrickej republiky predbiehajúc sa pred nás so slovami “biznis visa, biznis visa, my friend.” A ešte jeden Nemec. Ten stojí v tichosti za nami. Zbytok lietadla stojí v rade pre domácich. Ženy tu majú o niečo tmavší odtieň oblečenia. Navštevujeme totiž jedno z najposvätnejších miest v celom Iráne. Naša cesta začína pri hrobke ôsmeho imama. Nám to možno nič nepovie, ale pre miestnych je to ako stáť pri hrobke jedného z 12 apoštolov. Možno trochu silne prirovnanie, ale atmosféra miesta a samotnej hrobky má neskutočne elektrizujúcu podobu. Cítiť tu, že sa jedná o naozaj výnimočné miesto. Medzi základných 5 pilierov islamu patrí púť do Mekky. A kto nemôže púť absolvovať, má rôzne náhradné riešenia. Jedno z nich je aj napríklad niekoľkokrát za život navštíviť Mashad. Pútnikov je tu neúrekom. Staré babičky o paličkách s celými rodinami, ale aj komplet vidiecke klany. Dalo by sa povedať, že sa nijak výrazne neodlišujú od zbytku populácie. Len všetky majú dlhy čierny čádor, ktorý pôsobí ako plast Harryho Potera až po zem a do čela zasadený hijab, ktorý zakrýva aj ich vlasy. Migračnou kontrolou prejdeme relatívne hladko a už stojíme na letisku, ktoré nemá žiadnu zmenáreň, ani bankomat. Na čo aj? Väčšina cestujúcich sú domáci. Vstupná hala pripomína Inchebu pred kolaudáciou, ale všetci pôsobia, že sú s tým ok. Naše takmer prvé kroky smerujú, ako inam, na miesto odpočinku Imáma Rezu. Všetci dostávame pri vstupe dlhé farebné čádory, aby nás v zástupoch pútnikov v čiernej bolo dobre rozoznať :) čádor inak znamená “stan”. Absolútne výstižné :) my ženy v “našich farebných stanoch” vchádzame oddelene od mužov. Obrovský komplex v sebe skrýva niekoľko múzeí, školu, veľkú mešitu, podzemné garáže pre niekoľko tisíc aut a samozrejme, samotnú hrobku ôsmeho Imáma Rezu. Na hlavné námestie sa dostávame v čase obedňajšej modlitby. Nemusím asi hovoriť, že atmosféra je tu absolútne jedinečná. Dnes už asi nezostáva veľa miest na našej planéte, kde by ste sa na výnimočných miestach nepotkýnali o davy turistov. My sme tu sami. A vôkol nás obrovské zástupy veriacich, ktorí svoju modlitbu prežívajú naozaj s veľkým oduševnením. Mám z toho zimomriavky.. a to je len začiatok našej cesty!!