Dynastia Pahlaví Paláce Teheránu

Dlhé roky 20.storočia sa s Iránom prepletali osudy dynastie Pahlaví. Ak chcete kráčať v ich stopách, musíte sa vybrať do Teheránu. Cesta starobylou Perziou a dnešným Iránom nás priviedla do obrovského kolosu menom Teherán. Mnohí si myslia, že je to šedivé, neinšpiratívne miesto a dokonca niektorí radia vynechať ho zo svojej cesty po Iráne, no my vieme, že to nie je pravda. Hlavné mesto iránskej islamskej republiky je krásne zasadené v údolí pod vysokými kopcami Alborzu za ktorými sa rozlieva Kaspické more. Má viac než 10 miliónov obyvateľov a keď ho človek sleduje z pristávajúceho lietadla, tak má pred ním rešpekt. Celý deň nás dnes Teherán bavil svojimi zaujímavosťami a hoci na našej ceste uvidíme aj historickejšie miesta, pre 19. a 20.storočie, bol Teherán najdôležitejším mestom krajiny a práve tu sa utvárali jeho dejiny. Ráno sme sa zastavili pri oblúku Azadi, ktorý vošiel do dejín počas revolúcie 1979, kedy sa Irán premenil na islamskú krajinu. Odviezli sme sa na sever a na vlastné oči videli ako sa južný a severný Teherán od seba neuveriteľne líšia. Život v severnej časti je takmer 5-násobne drahší než na juhu, no aj tak ho tí čo môžu vyhľadávajú. Úbočie Alborzu patrí palácovému komplexu Saad Abad za ktorého neznámym menom sa skrývajú paláce poslednej panovníckej dynastie Pahlaví. Rozpovedali sme si príbehy oboch šáhov a pekne jeden po druhom sme si vychutnali aj paláce. Zelený, ukrytý medzi stromami je krásne zladený a strohý, pretože patril Reza Chánovi a Biely palác, ten dýcha luxusom, ktorý mnohým Iráncom vyrazil dych. Za jeho stenami pulzuje aj kúsok našej histórie, pretože takmer v každej komnate visí zo stropu luxusný luster, ktorý pochádza z Československa. Je zaujímavé kráčať týmito komnatami, pretože sa tu tvorila história. Posledný šách musel z krajiny utiecť a na vlastnej koži pocítil pokrytectvo západu, keď sa mu odrazu všetci otočili chrbtom. Aj Kaddáfi by o tom vedel čo to povedať a podobný pocit by určite vedel popísať aj Bašár al-Assad. Svoje miesto posledného odpočinku tak Šáh našiel až v egyptskej Káhire. Nenavšítivli sme však len panovnícky palác Pahlaví, ale pre porovnanie sme nazreli aj do miest, ktoré obývali Kadžarovci, predposledná dynastia Perzie. Za nimi sme museli prejsť do južného Teheránu a tak sme objavili metro, kde sme boli vítanou atrakciou a mnohí sa nás pýtali odkiaľ sme, ako sa nám tu páči a želali nám všetko dobré. Len tak v metre. Len tak bez toho, že by niečo od nás chceli. Len tak, pretože sú Iránci. Sme tu len pár dní a už nespočítame koľkí ľudia nám zapriali krásny pobyt v ich krajine. Tu je pohostinnosť živé slovo, nie výmysel prepletený s nacionalizmom. Kadžarovci milovali zrkadielka a pri svojom paláci ich museli použiť tisíce a my sme zostali očarení. Napokon sme sa túlali bazárom, pozreli si tradičné perzské zurcháne, dali si večeru na našom obľúbenom mieste, ktorú sme preplietli s morušovou a šafranovou zmrzlinou. Teherán má čosi do seba a my to už vieme!