História Tadžikistanu Neznámym Tadžikistanom

História je fascinujúca a pri cestovaní sa naučíte viac, než kdekoľvek inde. Počas nášho putovania krajinami Strednej Ázie sme si dnes naservírovali tajomný Tadžikistan. Je najmenej rozvinutou krajinou spomedzi piatich „stanov“, je tu najnižšia životná úroveň či priemerný plat, poznačila ju krvavá občianska vojna v rokoch 1992-1997, no je natoľko krásna a zaujímavá, že dokáže zamotať nejednu hlavu. S hraničnou byrokraciou sme si dnes celkom ľahko poradili pred nami sa rozprestreli kopce a úrodné nížiny severotadžickej provincie Sogd. Modernú cestu z hranice po Dušanbe, ktorá meria cez 370 kilometrov postavili Číňania a nejedna krajina strednej Európy by im ju závidela. Mongolské hory odkiaľ sa v 13.storočí dovalila mongolská horda ticho stoja nad mestom a to sa rozlieva na oboch brehoch slávnej rieky Syr Darya. Aj Alexander Veľký sa pozeral na jej brehy a po tom ako prekonal bájny Oxus sa zastavil aj tu pri rieke Jaxartes, aby tu založil mesto, ktoré dostalo meno Alexandria Eschaté, teda „najvzdialenejšia Alexandria“. Veľký macedónsky veliteľ ich za sebou nechal niekoľko, no žiadnu ďalšiu by sme za Alexandriou Eschaté už nenašli. V zrekonštruovanej pevnosti sme sa ponorili do zaujímavých tadžických dejín, odfotili sa s Avicennom na nábreží Syr Darye, vychutnali si panorámu mesto dotvorenú o kopce a medzi zástavbou pohľadali Lenina s kosákom a kladivom o ktorého tu už takmer nikto nezakopne. V čase svojej najväčšej slávy sa díval na mesto z monumentálneho námestia a Kudžand vtedy všetci volali Leninabad, no domáci dostali rozum a na jeho pôvodné miesto osadili monumentálnu sochu Ismaila Somoniho, zakladateľa slávnej dynastie Samanidov, ktorej vláda sa šírila v 10.storočí z Buchary. Tadžický obed sme si dali v tradičnej reštaurácii a ochutnali sme domácu polievku Džavadí zo šošovice a baraní kebab s čerstvým chlebom a kanvicami zeleného a čierneho čaju. Vychutnali sme si aj chaotický, orientálny bazár plný ovocia, zeleniny, mäsa či exotiky. Nazreli na slávne mauzóleum zo 14.storočia, mešitu, medresu a za Kudžandom sme zastavili na brehu obrovskej priehrady Kairakum. Tadžikistan očarí tým aký je, pretože je iný ako zvyšok strednej Ázie. Hovorí sa tu tadžickým jazykom, ktorý sa veľmi podobá na perzštinu a domáci o sebe hovoria ako o potomkoch Peržanov. Turisti ho ešte neobjavili, aj teraz sme tu boli len my a nikoho iného sme nestretli. Domáci sa zdravia, usmievajú a niektorí na nás len pozerajú odkiaľ sme sa tu zobrali. Stojí za to sa tu zastaviť!