Tradičný plov Signál chytáme z Afganistanu

Prekáranie začína od jedla a smeruje do politiky. A čo taký tradičný plov? Po Strednej Ázii chodím od roku 2005. Už vtedy som prešiel Kazachstan a skúsil bezbarmak (beš barmak) plný mäsa, spal niekoľko dní v kirgizskej jurte a pil kumys; v Uzbekistane si našiel priateľov, s ktorými som doteraz, a hodoval na plove a najlepšom melóne, a na turkménskej svadbe pil koňak a jedol kaviár. Tadžikistan sme vždy v BUBO chodili iba ten severný, najprv Pandžikent a potom mnoho rokov Khudžand, a tie mestá sú podobné ako tie v Uzbekistane - známa Bulhara a Samarkand. No teraz sedím v Dušanbe a pýtam si na raňajky niečo typické, Tadžické. Čašník je veľmi dobre oblečený, ostrihaný nakrátko, bystré oči na mňa hľadia a komunikuje veľmi slušnou angličtinou. “Takže vy chcete typické Tadžické raňajky?” Ako keby som od neho chcel, aby mi pomohol s posledným krokom výroby atómovej bomby. Zdá sa, že nenájdeme okrem čaju so soľou nič... A tak ideme za kuchárom. S tým sa rozprávam po rusky, nevie príliš dobre, ale dá sa dorozumieť. No výsledok je ten, že v najluxusnejšom hoteli celého štátu nedostanem na raňajky nič typické. Končím pri omelete, ktorá je “akože Tadžická”, áno, je vynikajúca, skôr ako koláč, mal som podobnú od kuchára Asada vo Fannských horách pri jazere Alaudin, s tými úžasnými rajčinami.... Tadžikistan je dnes vo fáze, kde bol turizmus na Slovensku v roku 1995. Všetci chcú západné, veci majú vyzerať čo najmenej Tadžicky. Koľko slovenských reštaurácií sme mali v roku 1995? Inak ani teraz neviem, čo by som dostal, ak by som si v najlepšom hoteli Slovenska objednal typické slovenské raňajky. A čo to vôbec je? No tu je to ťažšie. Hosťami najlepších hotelov sú väčšinou Rusi, no v poslednej dobe Číňania, a tí sa chcú cítiť skôr “západne” - to považujú za luxus. Zároveň ho nikdy neochutnali, podobne ako manager hotela, a tak to je naozaj iba “akože západné”. No Číňania v Strednej Ázii, to je samostatná téma. No v Tadžikistane vždy dostaneme rajčinovo - uhorkový šalát a melóny. Melóny sú podľa mňa lepšie v Buchare. No lepší rajčinovo - uhorkový šalát som nikde inde na svete nejedol. Druhé miesto na svete je pre mňa Kurdistan. Gréci a Taliani nemajú dnes šancu. Ten šalát je jednoduchý a necháva vyniknúť chuti bio produktov. Už som aj zabudol, že niečo môže byť tak dobré! Ja sa vždy dobre bavím na téme jedla. Začalo to bezbarmakom, ktorý mi ako Kirgizskú špecialitu ponúkol raz priateľ. Keď som to spomenul Kazachovi, ten sa rozčertil, že určite som to jedol vidličkou a neboli tam kosti a mäso, od kosti je predsa najlepšie. Ešte horšie je to s plovom, pilavom, či “národným jedlom” Strednej Ázie. Špeciálne rizoto tu robia všade. Keď chcem ochutnať to najlepšie, tak chodím od mesta do mesta, zo štátu do štátu. Je najlepšie v Isfaháne v Iráne, alebo v Uzbeckom Samarkande? Tu v Dušanbe ma pozývajú ochutnať ho o štvrtej ráno - Ľubo (vyslovujú vždy veľmi mäkko, napriek tomu, že som im to nepovedal, no poznajú ruštinu a slovo ľúbiť) dobrý plov je iba takto skoro ráno, iba takto. Alebo. Ľúbo najlepší plov sa robí v nížinách, vysoko v horách plov nie je dobrý. V jednom z najstarších (3000 rokov) miest Strednej Ázie v kirgizskom Oši som si zobral taxík krížom cez celé mesto až k Leninovmu parku do reštaurácie Daršan. Robia tu plov na zákazku. Plov sa všade v Strednej Ázii nazýva aj inak, a to “oš”, presne ako toto mesto, a dať si oš v oši, to bol môj sen. Boli sme 4–ja, a tak že 1 kg plovu bude stačiť. No to by stačilo pre 40–tich.... Nakoniec bol najlepším plovom pre mňa ten vo výške 2850m, pripravený kuchárom Asadom. Ako pri najlepšej ceste, často ide o okolnosti s kým na ceste ste, a tu aj o to, koľko kalórii predtým spálite. Aj keď Asad baranie mäso nepridal a bolo to vlastne také vegetariánske jedlo, bolo vynikajúce. 2 či 3 krajiny v jednej a Pamir Highway Fannské hory sú prekrásne, zelené, plné jazier a cesta z hôr dole do civilizácie bola pre mňa zážitkom. Zároveň sú Fanské hory severným Tadžikistanom, kde si viac pripadáme ako v Uzbekistane, ľudia sú otvorení, usmievaví s okrúhlymi tvárami, pripomínajúci Turkov. Pamír je úplne čosi iné. Iná príroda, iní ľudia, iné náboženstvo, iné oblečenie. Tadžikistan sú takto 2 krajiny v jednej. Plus v oblasti Murgabu máte ešte aj Kirgizskú komunitu, čo je zasa čosi absolútne iné. Pamir Highway začína v Dušanbe a končí v Oši. Staval ju kto iný ako Stalin. Nechcel cestu Wakchanským koridorom, ktorú mohol nepriateľ ľahko ohroziť, veď je to z Afganskej strany čo by kameňom dohodil. Preto vybudovali cestu krížom cez neprístupné hory. Takto spojil oblasti, kde dovtedy žili len pastieri, a oblasť scivilizoval. Pamir Highway má mnoho prívlastkov ako najkrajšia cesta sveta, druhá najnebezpečnejšia cesta sveta. „Most Chalanging Road“ atď.. No že to bude tak tvrdé a tak náročné, to som si nemyslel. Prešiel som Karakoram Highway, z Kašmíru do Ladakhu, cestu smrti Coroico, z mongolského do ruského Altaja, z Tibetu do Nepálu. No žiadna z týchto ciest nebola tak ťažká ako táto. Pamir Highway je neuveriteľne rozbitá cesta, a vlastne to ani nie je cesta a zdá sa mi ako keby ju od Stalina už nikdy nikto neopravil. Nie je tak nebezpečná ako bola cesta Kašmírom, podľa mňa je v tomto hľade OK, ale je to mnoho mnoho dní putovania od rána do večera. Je to naozaj veľká výzva. Cesta pre odhodlaných. Wakhanské údolie je lepšie než Pamir Highway Iskashim, to je ešte väčšia exotika než doteraz. V Khorog sme zišli z hlavnej cesty -z Pamir Highway- a popri teraz veľmi úzkej rieke Pandž mierime na úplný juh. Potom sa zrazu zjavia hory Hindúkušu. Je tu jasné rozdelenie na Pamír a zrazu začína Hindúkuš (zabíjač Indov) a potom v údolí vidíme Noshaq, najvyšší vrch Afganistanu 7492m. Do Base Campu idete z dedinky na druhej strane Iskashimu asi 20km, a potom je to 35km trekking do Base Campu. V Iskashim si dávajte pozor na to, že Vám čas na vašom mobile preskočí na Kábulský, a ten je o 30 minút menej. Prídete takto neskoro na raňajky...