Pendžikent - čo vidieť | Zážitky BUBO

Poloha Pendžikentu je viac než nádherná. Okolo celého mesta sa na horizonte vinie pás zasnežených štítov Fanských hôr. Už len vidieť ich na vlastné oči je krásny zážitok! Tie sa v posledných rokoch stávajú čoraz obľúbenejšie a turisti k nim chodia obdivovať neskutočnú, tyrkysovú farbu jazier, ktoré pripomínajú korálky navlečené na rieke Zerafšán. Nízke múriky dávajú tušiť základy domov a ulice už dávno prekryla vysoká tráva. Túlame sa ruinami, no krajšia ako samotné vykopávky je okolitá krajina. Strnulé ticho preruší pravidelný dupot kopýt koňa cválajúceho rozbitou cestou. Spoza kopca sa vynorí dedko s obrovským košom naplneným slamou a kráča krajinou. Ako z rozprávky. Miestni poznajú vykopávky starobylého mesta ako Kainar, pretože v ich tesnej blízkosti vyviera prameň s takýmto názvom. Svetlo dnešného sveta uzreli pomerne neskoro a prvé archeologické expedície sa tu objavili až v roku 1946. Pomaličky objavujeme torzo kráľovského paláca, chrámy zložené z hlinených stien; miesta, ktoré kedysi slúžili ako obchody prilepené k uliciam; domy, pričom niektoré mali dokonca dve či tri poschodia. Práve z domov pochádzajú aj nádherné, živé fresky alebo typické drevené sošky. Správca malého múzea nám ochotne porozpráva nielen o histórii mesta, ale aj o vystavených artefaktoch. Kedysi na tomto mieste stála mešita, no sovietsky režim ju ako, mnoho iných, pochoval a ostali na ňu len spomienky. Najvzácnejšie nálezy z Pendžikentu sa rozliezli svetovými múzeami a správca na to spomína s trpkosťou v hlase. Postavy na maľbách ožívajú a medzi sebou bojujú, lovia zver, športujú, oslavujú, hrajú na hudobné nástroje a dokonca niektoré aj tancujú. Na susednom kopci ešte ležia zbytky starého zoroastriánskeho pohrebiska spoločne s poničeným chrámom ohňa. Posvätný plameň si zoroastriáni chránia ako oko v hlave, ale tu sa stratil.