Výlet do Tadžikistanu Na skok do krajiny marhuľových kvetov

Ak sa ocitnete v uzbeckom Taškente, nie je nič ľahšie ako vybrať sa na výlet do Tadžikistanu. Po hodine a pol cesty z Taškentu zastavujeme na jemne opotrebovanej hranici a odhadujeme situáciu. Človek na hraniciach v strednej Ázii nikdy nevie čo môže očakávať a aj keď sa post sovietska byrokracia postupne zlepšuje, tak musíme byť pripravení na všetko. Ukazuje sa ale, že som bol pesimistický a za necelú hodinku prechádzame pasové kontroly oboch štátov, máva nám usmiaty uzbecký colník a sme v Tadžikistane! Táto málo známa krajina strednej Ázie je nielen najhornatejším zo všetkých stanov, ale aj najmenej navštevovaným. 95% krajiny tvorí pohorie Pamír a na zvyšných piatich percentách nájdeme len polia a sady. Možno práve preto má Tadžikistan osobité čaro jednoduchého života a človek má pocit akoby prišiel nazrieť do paralelného vesmíru alebo nejakého filmu. Naša cesta smeruje do severného hlavného mesta Khujandu – jediného skutočne historického mesta krajiny. A historické toto 200-tisícové mesto nie je vôbec málo, práve naopak, vysvetľuje nám zástupca našich miestnych partnerov Husein. „Khujand bol kedysi známy ako Alexandria Eschate a založil ho sám Alexander Veľký v roku 329 pred naším letopočtom“ dodáva. Helenistické pamiatky by ste tu síce už márne hľadali, ale mesto jednoznačne dýcha svojskou atmosférou. Ľudia v uliciach sa na Vás usmievajú a so záujmom sa pýtajú, odkiaľ sa zobrali turisti. Na odpoveď zo Slovenska súhlasne pokyvkávajú hlavami a vyhlasujú, že to dobre poznajú, Československo je dobrá krajina. Správy sem putujú zjavne pomaly. Po návšteve múzea a pozostatkov Alexandrovej pevnosti sa ideme prejsť na miestny bazár. Tu atmosféra graduje a miestni sa už úplne nepokryte tešia z exotickej návštevy. Máva na nás každý druhý obchodník a jeden pán mi privádza syna, aby som si ho odfotil. Nato sa hneď pridávajú majitelia okolitých stánkov, aj oni chcú byť na slovenskej fotke! Obchodníci nám ponúkajú sušené ovocie, milé úsmevy a priateľské pozdravy a človek sa cíti úprimne vítaný v tejto chudobnej, ale zato tak malebnej krajine. Na záver dňa sa rozhodujeme využiť slnečné počasie a vydávame sa na brehy tadžického mora – neďalekej priehrady Kayrakkum. Vychutnávame si tu neuveriteľný pokoj a pozorujeme kvety stromov, ktoré ohlasujú, že jar je už v plnom prúde. Pomaly je však čas vydať sa na hranicu a vrátiť sa do Uzbekistanu. Na rozlúčku nám ešte Tadžikistan ale pripravil jedno gesto – marhuľové sady. Lepšie povedané kilometre a kilometre marhuľových sadov v plnom kvete, ktoré v lúčoch podvečerného slnka pôsobili ako hnedo biele more omývajúce brehy v podobe vyschnutých tadžických kopcov. „A takto si zapamätám Tadžikistan do konca života“ povzdychne si naša verná klientka Trudy „Ako krajinu marhuľových kvetov!“