Turkestánske hory Prechod z Chudžandu do Pendžikentu

Tadžikistan je krajinou vysokých hôr, a ak potrebujete prejsť z Pendžikentu do Chudžandu či naopak, musíte prekonať priesmyky Turkestánskych hôr. Batožina sa priviaže na strechu auta, to sa naplní do posledného sedadla a šofér zavelí k odchodu. Za Chudžandu sa asfaltová cesta švihnutím čarovného prútika stráca a v džípe to hádže zo strany na stranu. Krajina sa nám každým kilometrom dvíha pred očami a vytrácajú sa mestečká a domy. Pieskové skaliská sa zrazu v jednom momente menia na ostré skaly ozdobené snehovou prikrývkou. Neviem sa na toľkú krásu vynadívať. Cesta sa kľukatí, stúpa, klesá a poriadne trasie. Kolesá víria prach a za sebou ťaháme veľký oblak. Ľudia pracujú na zelených políčkach, tak ako to robili generácie pred nimi. Tu v horách sa život akoby zastavil. V diaľke vidíme malé bodky predstavujúce autá. Až tam hore sa musíme vyštverať. Pohľad dolu z cesty je pohľad do prázdna. Jeho hĺbku už okúsilo nejedno auto. Zub času ich pomaličky nahlodáva a za každým vrakom sa skrýva smutný príbeh tých, ktorým sa hory stali osudnými. Najvyšším bodom cesty je priesmyk Šahristan vo výške 3378 metrov. Dýchame čerstvý vzduch a pozeráme sa do hlbokých údolí pod zasneženými horami. Očarujúce tadžické hory musia zlomiť každého. Všade naokolo je sneh. Turkestánske hory pred očami, to je ten pravý luxusný zážitok. Krása vo svojej rýdzej podobe. Za priesmykom začína cesta pozvoľna klesať krajinou, ktorou sa kľukatí dravá rieka Zeravshan. Dedinky v horách sa pomaličky pripravujú na zaslúžený odpočinok. Chlapci zaháňajú z pastvín kozy a kravy, somáre kráčajú popri ceste plne naložené obrovskými stohmi slamy. Aj niektorí ľudia si naložia slamu na chrbát a opatrne kráčajú tmavou krajinou. Niektoré úseky ciest pokryli dedinčania obilím a to im prechádzajúce autá pomáhajú vymlátiť. Je ťažké si predstaviť takýto život. Po 6 či 7 hodinách sa pred nami objavuje brána, začiatok starobylého mesta Pendžikent.