Zaujímavosti Tadžikistan Tadžikistan - posledná krajina Ázie

Tadžikistan má mnoho zaujímavých miest, zážitkov, podnetov. Ide o moju poslednú krajinu Ázie. Za 30 rokov cestovania prechádzam našu planétu a dnes odkusujem posledné sústa. Ázia bola hneď po Európe druhým kontinentom, ktorý som začal preskúmavať serióznejšie. Najprv to boli cesty stopom a po vlastnej osi do Indie (cez Irán a Pakistan, Afganistan). Potom sme strávili Veľkú noc na Golgote, keď sme našou neklimatizovanou Karosou prešli krížom - krážom Sýriu. Mjanmarsko som prechádzal v roku 1996, 1997 a môžem vám povedať, že toto bol dôvod prečo nie som lekár, ale cestovateľ. Bolo to úžasné. Podobne ako Kašmír v tých istých rokoch. Podarilo sa nám byť prvým v Nagalande a Arunachal Pradeshi a pri prechode z Jemenu do Ománu. Taktiež výstup na najvyšší vrch Severnej Kórey odvtedy (vyše 10 rokov) nikto neskopíroval. Tadžikistan je klasika a ja chcem túto postkomunistickú krajinu ukázať svojim deťom. Prejsť ho celý a užiť si rodinnú, aj keď trošku tvrdšiu dovolenku.Navštíviť Tadžikistan na jednodňovom výlete zUzbekistanu ja za prejdenie krajiny nepovažujem. Keby áno tak mám svet precestovaný už pred dvoma či troma rokmi.  Letím z moskovského letiska Vnukovo. Posledne som tu bol, keď sme leteli v zime do Vorkuty -najvýchodnejšieho mesta Európy. V lietadle vedľa mňa sedí Zamon, o 2 dni má narodeniny -28 rokov- a pozýva nás k sebe na oslavu. Robí v Rusku tak ako bezmála polovica Tadžikov a peniaze nosí domov. Pozýva ma do svojho domu, no zozadu z lietadla kričí ďalší, aj on ma (nás) chce pozvať. V škole som bral Sovietov ako okupantov a odmietal som sa ruštinu učiť, no učiteľky do mňa predsa len čosi nasúkali, a teraz z toho ťažím. S tým jazykom a tým, že vedia, že nie som Rus, som pre Tadžikov brat, rozumejú mi a som jednoducho ich. No toľko pozvaní od cudzích ľudí, ktorí strašne chcú, aby sa mi ich krajina páčila, som nezažil ani nepamätám. Učíš sa tým že čítaš knihy, no porozumieš iba cez lásku Janobil mi priniesol teplý čaj. Je streda 21. augusta, 6.30 ráno. Sedím pri stolíku, na ktorý mi dali bordový obrus s prastarých perzským vzormi a s kanvičkou zeleného čaju. Všetci belosi spia, no domáci sú hore. Vyšlo slnko, a to je pre nich jasný znak. Tu ešte udáva deň slnko, nie čísla na hodinkách. Som ešte oblečený, mám termoprádlo, dlhé nohavice, tričko, mikinu, šuštiačku, teplé ponožky. Je august, ale takto skoro ráno je vo vrchoch zima. Včera mrzlo, pod stanom sme ráno našli ľad. Slnko bozkáva vrcholky kopcov, zaľadnených kopcov - je to ten zoroastriánsky dualizmus oheň a ľad -, no tu dole je ešte tieň. No vidieť perfektne a ja si to užívam - milujem byť takto sám so sebou, a, konečne, mám čas napísať zopár slov o našom treku. Bude to asi trošku romantické (aj preto ten nadpis tejto kapitoly), lebo vedľa mňa - meter - zurčí čistučký potok a okolo je výhľad na majestátne hory. Ten stôl Janobi umiestnil na najlepšie miesto, je to taká malá plošinka hneď pri tom potoku, vytekajúcom z nádherného plesa 60m povyše. Musím povedať, že majú vkus a čo sa týka krásy prírody, vidia ju. Konečne píšem. Zobudil som sa o 5.45 mimovoľne, čo sa ani niet čo diviť, veď som spal 12 hodín. 30 rokov cestujem po svete, a tak mám prirodzenú vakcináciu, myslím si. Okrem toho, že som prešiel (skoro) všetky krajiny sveta, tak som zažil už (skoro) všetky žalúdočné vírusy sveta, a nedopadnem ako Indiáni po príchode belochov. Som zvyknutý, a zjem viac než bežný turista a vydržím viac než bežný turista. No omyl, syr z rúk starej pastierky tu vo Fannských vrchoch ma zložil. Úplne ma odrovnala... Tento vcelku ľahký trek bol pre mňa ako výstupom na Pamírsku 7 tisícovku. Všetko išlo zo mňa zdola, zhora a ja som musel šliapať cez 3850m vysoké sedlo. To by bolo inak v pohode, ale teraz každý krok bol úder boxeristu do brucha, každý jeden krok ma bolel, vcelku pohodová túra sa pre mňa zmenila na peklo. No malo to svoje čaro, mal som strašlivo dosť, osobne som bol na dne, no o to viac na mňa pôsobila krása prírody.. Trek predčil všetky moje očakávania. Bolo to tak nádherné. V stane sme spali iba dve noci, ale to bolo akurát. A túto noc som spal najviac za celý rok a teraz sa cítim super. Ako to celé prebiehalo? Cesta z Dušanbe na sever je dnes príjemná a rýchla. Cestu, včítane tunelov, postavili Číňania a akonáhle opustíte Dušanbe, vnárate sa do hôr. Najprv do pohoria Gissar (Hissor) a cez Anzob tunel následne vstúpite do ďalšieho pohoria Zaravšan. Obehnete všetky tie nedozerné hory zo severovýchodu, otočíte to vľavo a mierite smer Pandžikent, ktorý je spoločne s Khudžandom kultúrnym centrom severného Tadžikistanu. Nížiny, lány bavlny, sušené marhule, okrúhly chlieb a plov s bielou mrkvou. Kultúra je veľmi podobná tej v Samarkande a Buchare, a aj ľudia sú podobní. Za sovietskych čias volali Dušanbe Stalinabad a Khudžand Leninabad, a tak smerujeme zo Stalinabadu do Lelinabadu, čo, spolu s ochutnávkou miestnej vodky Šohoná, dodáva ceste ešte ďalší rozmer. Následne z asfaltky odbočíte do hôr, a vedzte, že tu žiadna MHD neexistuje a do hôr musíte mať vlastné auto a veľmi kvalitné auto, aby prešlo tie “cesty”. Spíme v dome Muhammadi Bekova, ktorému nikto inak nepovie len Bobo. Dostal meno po svojom starom otcovi a hotovo, a tak je Bobo. Čo je nám z BUBO sympatické. Bobo = starý otec Bibi = stará mama Dodo = otec Bača = syn Mothar = matka Náš trek bol perfektne vymyslený a presne tento dávame teraz do ponuky na sezónu 2020, ide o absolútny TOP Fannských vrchov. Neskôr sa nás mnohí Tadžici pýtali “Videli ste jazerá Aloviddin? A čo Kulikalom? Iskander? Prenádherné, však” a my sme vždy prikývli, že áno, videli sme ich. Za veľmi krátky čas sme prešli tie najväčšie skvosty. Výhodou je, že okrem profesionálnych sprievodcov máme aj komplet servis okolo, čo je pri takomto rýchlom nájazde do hôr obrovskou výhodou. Všetky naše veci naložíme na somáre. Na somároch je aj komplet strava, stany, karimatky, spacáky, prenosnú kadibúdku, stoličky, stôl, stan pre štáb... My vyrazíme iba s ľahkým ruksačikom, kde máme vodu, krém na opaľovanie, fotoaparát, jednu mikinu, ktorú si oblečieme pri prechode priesmyku. Desiatu dostaneme od sprievodcu, obed je perfektný, olovrant opäť od sprievodcu a teplú večeru nám varí kuchár Asad. Vedia presné miesta a na tých najkrajších miestach poznajú tie najkrajšie fleky, a tak naozaj stolujeme ako nikdy pretým. Tento kvalitný servis sa oplatí. Sú tu aj iní turisti, ale tí sú vždy až za nami, najlepšie miesto je VŽDY naše. Auto nás vyloží na jednej strane hôr a naloží na strane druhej, čo je niekoľko hodín jazdy. A cesta späť do doliny bola 30km po úplne rozbitých necestách, vskutku neuveriteľnou prírodou. Pre mňa, čo som už išiel všeličo, to bol ohromný zážitok. Asadov recept na národné jedlo: Plov - maslo, cibuľa, mäso a potom mrkva (v Pendžikente žltú, v Dušanbe červenú) a potom čuť čuť požariš, vodu nalievaš. Potom 30 min kypí a je to. Potom ryžu vyčistíš a dáš do toho. Musí byť veľký oheň, keď nekypí jedna strana, pomiešaš. Potom zakryješ pokrievkou a 15 min necháš dôjsť. Iskandarkul: 3.4km² a 72m hlboké. Až sem naháňal Alexander Macedónsky zbojníka a partizána Spitamena (Sogdianskeho vladára). Tu v jazere sa mu utopil kôň, ktorého dostal od otca. Spitamenova žena nakoniec doniesla Alexandrovi hlavu svojho manžela a navrhla nech si Alexander vezme. No on sa bál, že táto dračica odreže neskôr hlavu aj jemu. No nakoniec podľahol Roxane v najvýchodnejšom meste, kam na svojej výprave došiel -v Kudžande. Sem BUBO chodieva už roky rokúce. Predtým sme chodievali do Pandžikentu, vedľa ktorého sa nachádza v dnešnej dobe jediná UNESCO pamiatka krajiny. No tých pamiatok bude ďalšie roky zapásaných viac. Prechod zo Samarkandu do Pandžikentu bol dlhé roky zatvorený, no teraz (po nástupe nového Uzbeckého prezidenta) sa prechod opäť otvoril. Jazerá: Bibidžanat, 2850m, no ľudia to poznajú pod menom Kulikalom, 2800m. Potom sme išli pešo hore okolo vrchov Maria 4790m a Mirali 5106m a videli jazerá Dušocha v 3000mnm. V druhom kempe Adam Taš 4579m krásne vychádza slnko. Z nášho druhého kempu sa dá ísť na Čimtarga- 5489m. Je to hore dole 6 hodín. Tu sa nedá ísť okolo. Keď sme boli v priesmyku Aloviddin, vo výške 3850m, videli sme kopec Čapdara (5049m) a Zamók (5070m) a neskôr Ganza (5306m). Kto nechce ísť priesmykom 3850m, vieme ísť aj priesmykom Lándana 3623m. Vyjdete z toho istého miesta a prídete na to isté miesto. Aj sprievodca vidí v akej ste kondícii a podľa toho môže vybrať trasu. Druhý kemp (načovka Aloviddin) je pri jazerách Aloviddin vo výške 2780m. Jazero Aloviddin a vedľa pleso Gitara, ktoré je malé tyrkysové jazierko, 10m peši. Skupiny chodia na 10, 12, ba až 21 dní. Sezóna od 25 mája do začiatku októbra. No ideálne v júni, júli, auguste. Jún, júl, august je najlepšia sezóna pre bežných turistov. Kto príde koncom mája či od polovice septembra, rátajte so snehom a pri prechode priesmykom musíte mať veľmi kvalitnú obuv a lepšie spacáky. Bobo to však pre vás rád urobí. - ďalšie postrehy z Tadžikistanu postnem onedlho a po návrate uverejním blog-