Novinky zo skalného mesta - Petra, Síq a Ed Deir

Ešte včera doobeda sme sa s našou partiou prechádzali ranným Bejrútom a vyšli si na kopec, odkiaľ sme libanonské veľkomesto pozorovali, no to sa pred nami skrylo do ranného oparu a púštneho oblaku, ktorý sem nafúkalo z neďalekého Iraku. Objavili sme aj ruiny zaujímavého rímsko-byzantského mestečka, kam nechodia vôbec žiadni turisti. Prečo? Jednoducho o ňom nevedia a nespomína sa ani v bedekroch, no stojí tu dvojica starovekých chrámov, kúpele, byzantské mozaiky a ruiny prelezené bujnou vegetáciou. Po prílete do jordánskeho Ammánu sme sa stretli s novou partiou a spoločne sme odkrajovali jordánskou krajinou. Zažili sme dokonca aj jemný dážď z čoho sa Jordánci tešili, lebo im konečne skropilo ich kamenisté polia. Jordánsko zahalili oblaky, púštny prach, no na večer sa všetko stratilo a keď sme videli ako sa údolie naplnilo svetlami mesta, vedeli sme, že sme doma vo Wadi Musa, ktoré je bránou do Petry. Zhodili sme veci a hor sa na ochutnávanie jordánskych či beduínskych špecialít. Musakah, Maklouba, Mansaf, Hummus, Baba Ganúš. Mňam. Tak dobre sme sa najedli, že sme sa dohodli, že sa tam dnes opäť stretneme pri vychladenom jordánskom pivku Philadelphia či chutnom mätovom čaji. Ten sa do miestneho prostredia hodí ešte viac než pivo, pretože ho tu beduíni pijú už stáročia a stal sa nástrojom miestnej pohostinnosti, ktorá sa ušla aj nám. Už včera sme sa tešili na dnešný deň, pretože na nás čakala krásna Petra. Hoci je sezóna, turistov tu veľa nie je a tak sme si ju mohli dokonale vychutnať. Aj tu sa ľudia zľakli blízkosti so Sýriou a podľa miestnych sa tu tento rok objavilo menej ľudí, no my to tu poznáme ako doma a tak vieme, že správy a média často nepoznajú realitu. Sýrske problémy sú odtiaľto vzdialené stovky kilometrov. Báli ste sa ísť do Viedne keď sa v Sarajeve bojovalo? Aj pred tromi mesiacmi sme tadiaľto kráčali a tak si to nenecháme ujsť ani dnes. Prvé kroky vonkajším Siqom stačili na tom, že na tvárach ľudí sa zrkadlilo nadšenie z toho, že sme tu. Prvé kamenné bloky, prvé hrobky, jaskyne, reliéfy a odrazu stojíme tvárou tvár pred úzkym Siqom. Nie je to typický kaňon, pretože ho nevymlela rieka, ale tisíce rokov dozadu tu praskla skala a vytvorila jednu z najslávnejších cestičiek Blízkeho Východu. Miestami sme Siqom kráčali takmer sami a len dupot kopýt a roztrasené vozíky nadhadzujúce sa na rímskej dlažbe dávali vedieť, že tu je okrem nás aj niekto iný. Posledné kroky Siqom a moment kedy sa spomedzi farebných skál vynárajú obrysy slávnej Pokladnice sú zážitkom na aký sa nezabúda. Je to presne taký istý silný moment ako keď človek prvý krát uvidí samarkandské námestie Registan, vysvietený Esfahán, Modrú mešitu či vojde do jeruzalemskej Baziliky svätého hrobu. Jednoducho na to nezabudne. Petru sme si dokonale vychutnali. Preliezli pahorky, vyšliapali ku Kráľovským hrobkám, posedeli si na čaji, beduínskej káve, šťave z granátových jabĺk, hľadali byzantské mozaiky, slonie hlavice Veľkého chrámu a napokon sa Bubáci vydali ku kláštoru Ed Deir na prechádzku po 800 schodoch. Za chvíľku sa stmieva, ideme si posedieť a zajtra splynieme s púšťou Wadi Rum, aby sme potom zo seba zmyli pieskové zrnká v Mŕtvom mori. Ďalší geniálny deň...