Pohrebiská v Mongolsku Odkiaľ pochádzajú Maďari?

Fascinujúce sú pre mňa pohrebiská. Prastaré turkické, či dokonca z čias Hunov z obdobia 3. a 4. storočia. Práve podľa týchto pohrebísk vedci súdia, že pôvodní Maďari pochádzajú odtiaľto. Všade sa dočítate že pôvod Maďarov je nejasný. Veď akému archeológovi, by sa chcelo bádať v takejto zime, v tak odľahlej oblasti bez akejkoľvek možnosť stravovania (my máme jedno auto 4x4 naložené doplna jedlom, platíme si šoféra a kuchárku, veď tu v Altaji nič nerastie čo by sa dalo odtrhnúť či kúpiť). Práve odtiaľto sa okolo roku 370 pohli Huni na západ a tým začali veľké sťahovanie národov. Bála sa ich celá Európa (Flagellum Dei - Bič Boží) a významnou mierou prispeli k pádu Západorímskej ríše až kým sa centrom ich ríše nestala Panónia. Pozeráte sa na kamenný obelisk v tvare ľudskej postavy. V ruke má pohárik a za pásom meč, či je to veľký nôž? (kliknite na obrázok a zväčší sa Vám). Nepodobá sa trošku na Bélu Bugára? (just a joke). Huni praktizovali rituálne obväzovanie hlavy, mladým chlapcom deformovali nožami tvár, aby im nerástli brady. S koňom boli zopätí ako kentauri, tak ako sú domorodci Altaja doteraz. Je nádherné sa pozerať čo s koňom dokážu, aké strmé svahy vybehnú, po akom teréne plnom ostrého kamenia cválajú. Raz sa mi zdalo, že mladý Kazach padá z koňa, no to on iba oslavoval úspech v domorodej kazašskej hre kokpar. Knísal sa zo strany na stranu, padol, no kôň ho vtedy akoby zázrakom podbehol. Potom sa prekoprcol na druhú stranu konského chrbta a jeho kôň ho opäť zachránil od pádu. Ako extrémny carver v Kutzbühli. Všetko sa dialo v ohromnej rýchlosti a bola to krása. Od tohoto obelisku ide cesta, po ktorej môžu ísť procesie. Tá je vyznačená zastoknutými kameňmi v žltej tvrdej tráve. Obelisky bývajú často 3 či 4 vedľa seba. Vidíme takéto asi na 4 miestach a určite sú ich desiatky. Tieto pohrebiská sú v širokých nádherných údoliach chránených vrchmi, v blízkosti jazera, či aspoň rieky. Vskutku nádherné miesta, kryté pred drsnými vetrami a umiestnené tak, aby sa dali napojiť a nachovať zvieratá aj keď pôjde o veľké zhromaždenia. Uzavreté miesto, pritom totálne altajsky otvorené, prírodný balans, aj ja sa tu cítim, aj keď ide o mŕtvych, príjemne. Je zaujímavé, že si v rovnakých údoliach robia cintoríny Kazaši aj dnes. Niekedy ideme a 3 hodiny dozadu a potom 3 hodiny dopredu nebolo nič, no tu je v tráve zastoknutý jeden kameň a teda ide o jeden samostatný hrob. No väčšinou sú hroby a hrobky na spoločnom mieste v údoliach kde sa pochováva už 700 až 800 rokov. Kazaši sú dnes moslimovia a pochovávajú ľudí obalených do bielej plachty s hlavou otočenou k Mekke (na západ). Nevykopávajú hlboké diery veď v zmrznutej zemi to ani nejde, Ak niekto zomrie v zime, tak najprv musia rozohriať zem založeným ohňom a až potom čo to vykopú. Na to telo nahádžu zeminu. Takto jednoducho ten hrob vyzerá – kopa zeminy. No dôležité je zabrániť, aby nebožtíka nevykopali a nezožrali divé zvery, ktorých je Altaj plný. Preto okolo týchto kôp hliny stavajú Kazaši ohrádky a to je na týchto hroboch zaujímavé. Nádherné sú z dreva, kde ide o také malé pyramídky. Druhá možnosť je obohnať rodinné hroby múrikmi z nepálených tehál. Stavajú také malé hrady s drevenými dvierkami. V obrovskej pustatine kde tisícročia bola jedinou stavbou biela jurta, sú pohrebiská veľkolepým luxusom. Každý hrob má tabuľku kde je často rok úmrtia na prvom mieste, veď v danej chvíli je práve toto najdôležitejším dátumom a rok narodenia sa píše na druhom mieste. Na niektorých tabuľkách je napísané koľko dobytka či koní vlastnil dotyčný. Jedna nádherná hrobka v tvare veľkej hnedej jurty z tmavého dreva hovorí o majiteľovi, ktorý mal 10 000 koní a pri jeho pohrebe 1000 koní zabili a v ich krvi vyvarili drevá (už iba samotné drevo je v Mongolsku vzácnosťou) a preto je vraj hrobka neporušená a krásna vyše 100 rokov. Foto: pohrebisko medzi jazerami Dayan a Hoton, v oblasti, kde sme boli samy. Ide teda o celkom vzácnu fotografiu. Dôležitá poznámka je, že obelisk je vysoký ako dnešní Kazaši.