Druhá najväčšia púšť Ázie

Ráno sa lúčime s Kempinski a ulanbátarskými zápchami sa pomaličky preštrikujeme na letisko. Odlietame do Dalanzadgadu, čo je hlavným mestom Gobijského regiónu. Let trvá približne hodinu a pol a už z lietadla je vidieť, že sa máme na čo tešiť. Vystupujeme na maličkom letisku, nastupujeme do UAZikov a odvezieme sa pár minút do najbližšieho jurtového tábora. Jurta je tradičné obydlie kruhového tvaru, v ktorom bývajú nomádi v Mongolsku, ale aj v okolitých krajinách. Názov pochádza z turkických jazykov, tu v Mongolsku sa im hovorí „ger“. V kempe sa naraňajkujeme a čakajú nás prvé hodiny jazdy po cestách-necestách. Našim cieľom je strmý kaňon Yolin An, súčasť pohoria Gurvan Saikhan (z mongolského jazyka „Tri krásy“). Názov sa dá voľne preložiť ako Údolie supov, keďže ich tu veľa hniezdi. Ako prvé navštevujeme maličké múzeum venované miestnej faune. Dozvedáme sa, že okrem kôz a oviec sa sem-tam zatúlajú aj vlci, medvede alebo rysy. Pokračujeme ďalej do údolia na nenáročnú túru údolím. Na jeho konci sú ľadovce, ale my sa tam tentokrát nedostaneme. Na Gobi pred pár dňami pršalo, a potoky a rieky sú poriadne divoké. Púšť je však úplne zelená, všetko čo tu rastie ožilo. Vraciame sa teda späť do UAZikov a čaká nás poriadna štreka ku jednej z dún – Khongoryn Els. Gobi, druhá najväčšia púšť Ázie, je prevažne kamenistá a za dunami treba „kúsok“ cestovať. Poriadne vytrasení už za tmy prichádzame do jurtového tábora, kde budeme dnes nocovať. Jurty, alebo gery sú tu naozaj luxusne zariadené. V každej sú postele s dekou, stolík a malá piecka, skrátka všetko čo potrebujeme. O 11 vypínajú elektriku a my môžeme pozorovať jednu z najkrajších hviezdnych oblôh, aké sme v živote videli. Hneď ráno vyrážame k dune. Khongoryn Els, čo v preklade znamená „Spievajúce piesky“, zaberá plochu približne 965 kilometrov štvorcových, tiahne sa do dĺžky viac ako 100km, a jej šírka je 6 až 12 kilometrov. Priemerná výška je 80 metrov, ale niektoré z výbežkov sa dvíhajú až do výšky 300 metrov. Vyberáme si jeden z takýchto výbežkov a šplháme sa na vrchol. Najrýchlejší z nás vybehli hore za pol hodinku, ostatným cesta trvala približne hodinu. Z vrchu máme neskutočné výhľady na okolitú púšť, ktorá vôbec nie je fádna, nekonečne zvlnené plochy sú korunované výbežkami hôr, čo dodáva krajine jedinečný punc. Do tábora sa vraciame na baktrijských ťavách, čo je pôvodný druh tu v Mongolsku. Cesta na nich vôbec nie je pohodlná a my obdivujeme nomádov, ktorí na ťavách prechádzali nekonečné vzdialenosti celé roky. Naobedujeme sa a vyrážame na ďalšiu hrboľatú cestu, tentokrát ku Horiacim útesom. Názov tomuto miestu dali nemeckí paleontológovia, pretože reliéf útesov z červenej hliny, vytvorený eróziou, im pripomínal pri západe slnka plamene. Práve v tejto oblasti boli objavené jedny z prvých dinosaurích vajec ale aj kostrové pozostatky dinosaurov, napríklad velociraptorov, ktoré poznáte z filmu Jurský park. Prechádzame sa po útesoch, fotíme a užívame si nádherné scenérie. Ešte hodinku v UAZikoch do kempu oddýchnuť si a zajtra sa vraciame do Ulanbátaru.