Mongolskí nomádi a chov jakov Ako som dojil jaky

Kendžídžan, Nurjažaj a Aišolpan Ako fungujú nomádi dnes? Ako vyzerajú ich domy? Čo sa stane ak sa chytíte jačieho cecku Jazdec s orlom na ruke prekrižoval rieku, nevadí mu, že mu ľadová voda omýva nohy, jeho kôň sa taktiež ani neotrepal. Ja sa trasiem ako osika a krčím sa reflexne do klbka. On ide vystretý.. až ho zakryje septembrová altajská snežná metelica. Iba pre zaujímavosť: Európania ani Arabi nechodia na koňoch. Pre arabský trh teraz Bentley plánuje vyrobiť svoje SUV Bentayga s prevedením na lovenie sokolov, kde v strede hneď za radiacou pákou bude konzola - sedák na sokola. No dravému vtákovi sa určite lepšie sedí na ruke skúseného lovca. Prejdeme sedlo vo výške Gerlachu a následne sa zastavíme na šikmom kopci a rozložíme našu poľnú kuchyňu za 10 minút, chránení pred vetrom iba kamenným perfektne postaveným múrikom. Je neuveriteľne zima, no slniečko svieti a jedlo ktoré nám varí Kenjejan (kendžídžan), mladšia sestra Canata, je úžasné. Chutné, výživné, je neuveriteľné, čo dokáže v týchto podmienkach vyčarovať. Vždy máme ovocie, zeleninu, dezert. Expedičné stoličky aj stoly sú vysokej kvality, vyzerá to proste cool a to ambiente...V aute je teplúčko celý čas, no samozrejme keď vyjdem von z auta, musím mať rukavice, čiapku, proste oblečené úplne všetko. Tento rok vraj došla zima skôr. No neviem, podľa mňa je tu takto každý rok - úkrutná zima! Z “reštaurácie” máme nádherný výhľad. Do tváre nám svieti slnko, zlatá tráva dole v údolí a všade vo vrchoch je sneh, nikde ani náznak cesty, koniec sveta. Pred západom slnka sme prišli k drevenému domčeku, k domácim, u ktorých sme sa ubytovali. Rodina Nurgajai (vyslov Nurjažaj) sú kočovníci a toto je ich jesenné (september, október) sídlo. V lete sú 3 mesiace (jún, júl, august) na pasienkoch v jurtách. A na zimu idú 60km južne a hlavne dole do údolia prezimovať (november až do marca) a ženú so sebou celé stádo, aby im nepomrzlo. Následne (koniec marca po Novruze až máj) sa opäť presťahujú do tohoto domu, ktorý sa z jesenného zmení na jarný. Keď vstúpime do domu, nájdeme pri peci babušku s vnúčikom, teplo, nádhera, v tej kose okolo je to raj. Neskôr zistím, že dizajn tohoto dreveného domu je úplne rovnaký s ostatnými domami v celom mongolskom Altaji. Po vstupe je malá miestnosť a ešte jedny dvere čo udržuje v “obývačke” teplo. Toto je zároveň malý sklad respektíve je možné otvoriť ešte ďalšie dvere do akejsi “špajze”. No my vstúpime druhými ktoré boli vždy vľavo či rovno pred nosom. V “obývačke” sú kachle a nad nimi vyšívané zvonka biele dečky, zvnútra šedé, začudené, ktoré držia dym aby sa nerozplynul po celom dome. Nad tým palica, ktorou viete dym vypustiť hore tak, že nadvihnete blok dreva veľkosti 30x20x4 cm. Raz som to urobil asi o druhej v noci a to dosť rázne a mačku ktorá sa tam vyhrievala som odhodil asi na 3 metre a bolo počuť iba naštvané mňaaaaau. Z obývačky idú dve miestnosti, kde spíme. Všetky domy tu majú iba jedno poschodie a iba jeden z nich mal pôjd. Často je postavených viac takýchto domov vedľa seba. Starší, novší, najnovší, no vždy rovnaký dizajne. Samozrejme sme v malej komunite ihneď vzbudili pozornosť a tak prišli aj ostatné 4 deti, ktoré sa držia za ruky a bojazlivo si nás obzerajú. Nežobrú a to je ďalší znak toho, že sem turisti nechodia. Najstaršia je 8 ročná Aišolpan (Aisholpan) je prvá, s tvrdým vážnym skúmavým a múdrym pohľadom a potom za ňou sú v bojazlivých pózach ostatní. Líca im horia. No evidentne im to nevadí a na zimu sú na rozdiel od nás zvyknutí. Sme pre nich riadni exoti. “Kam ísť na záchod?” pýtam sa a odpoveď je “hocikam.” Idem k riečke za ktorou sú obrovitánske zasnežené hory a cez rieku sa brodia jaky. Dlho dlho som nevyfotil toľko fotografií. Tu sme jediní turisti. Evidentne tu ani nikto nechodí. Fotím najprv bez rukavíc, no po chvíli si ich musím nasadiť, nos si necítim. Večer je nádherný, množstvo hviezd na oblohe. Predpoveď 5 nádherných dní nám vychádza. Ľahko nafotíte Mliečnu dráhu. Domáci sú milí a prirodzení, tak ako bývajú ľudia, ktorí s turistami neprichádzajú do styku. Blahorečím, že som súhlasil prejsť aj tieto jazerá, ktoré nie sú v bežnom itinerári. A to ešte neviem, že 3 dni tu nestretneme nikoho. To mám rád a som rád, že som takéto miesto objavil v Mongolsku, čo je relatívne bežná destinácia. Byť na mieste kam nechodia turisti je dnes najväčším luxusom cestovania. Všetci turisti (je to promile tých čo navštívia Mongolsko) idú smerom na Tavan Bogd (najvyššie vrchy krajiny a samozrejme aj my sme tam išli) ale sem nejde nikto. My ideme hneď na začiatku našej cesty Altajom do úplného neznáma. Kým ešte ako tak vládzeme. Večera je navarená – polievka, hustý vývar z kostí s hrubými slížmi, čosi neuveriteľne dobré, ideálne proti výškovej chorobe. Spíme krásne, na našich expedičných posteliach a chránime si kríže, na nafukovacích karimatkách - spacák nepoužijem. Večer hľadajú šoféri autami našu babušku, ktorá išla okolo druhej nadránom cikať a nevrátila sa. Vonku je -20 a ona si ráno nič nepamätala. Tu keď urobí mestský človek chybu (nevedela zapnúť čelovku), tak ide minimálne o zdravie, no často o život. Ráno o siedmej ideme so Zuzkou dojiť jaky. Chlpaté zvieratá s veľkými pľúcami a veľkým srdcom sa ma boja, utekajú, respektíve sa mi postavia čelom a výhražne bučia a kývu hlavou smerom ku mne s tým, že zaútočia. Jačie mlieko je asi dvakrát výživnejšie ako kravské a obsahuje viac tuku a trojnásobne väčšie množstvo omega tri mastných kyselín. Tieto jaky nie sú umelo chované v maštaliach, ale sa preháňajú po vysokohorských pasienkoch, kde spásajú rôzne bylinky. Aj preto má jačie mlieko v sebe obsiahnuté veľmi zdravé látky. Sadnem na malú stoličku a hmatám po veľkých chlpatých vemenách ale naprázdno. Potom nahmatám malé arašidy, malilinké cecíky a snažím sa vymačkať mliečko. Neuveriteľný zážitok, ktorý sa mi nepodarilo uloviť ani v Tibete, Bhutáne, Arunachal Pradeshi, Gilgite či Ladakhu. Musel som prísť takto ďaleko do nedostupných hôr, ktoré sú omnoho menej navštevované než Západný Tibet či nepálske údolie Dolpo. Toto je divočina! Toto je nádhera, cestovateľský raj a ja sa cítim najlepšie na svete. Ten risk sa vyplatil. Nezmrzli sme a ešte k tomu tento ozajstný život ako spred 100 či pokojne 500 rokov či nebodaj 12 000 rokov? Vtedy sa z nás lovcov stali seminomádi. Zabudli sme na to v dyme výfukov veľkomiest. No Mongolsko je jednou z krajín, kde je život stále rovnaký. Cvrk cvrk cvrk, čosi som predsa len s tých malých jačích cecíkov vymačkal. Pozriem do vedra, utriem si ruky o dlhočíznu čiernu hustú srsť jačice a vstanem zo šamrlíka. Vzduch je plný môjho horúceho dychu. Je prekrásne. Cítim, že toto je môj život, cítim sa dobre, poznám túto situácia (aj keď som jaka dojil po prvý raz), veď iba včera sme ako nomádi dojili jaky, či ťavy, kozy, či čokoľvek iné a až posledný deň v našej 12 000 rokov starej histórii chodíme nakupovať mlieko do Lidla. To dojenie medzi zasneženými vrchmi, to som ja – úbohý zmätený homo sapiens – ktorý sa konečne chytil, niečoho stabilného. Aj keď to bol len taký malý cecík. Gazdiná v domorodom kroji sa na mňa usmieva svojimi šikmými očami. A ja som teraz veľmi šťastný.