Smer mongolský Altaj Mongolskou divočinou II

Zobúdzame sa a vonku nás prekvapuje čerstvo napadaný sneh. Dnes nás čaká viac-menej presúvací deň, tak nám to vlastne vôbec nevadí, aspoň bude sranda. Po výdatných raňajkách teda nasadáme do UAZíkov a vyrážame smer mongolský Altaj. Míňame kruhové hrobky so sochami dávnych náčelníkov až dorazíme ku jednej, ktorá je nad pomery veľká. Podľa tradície sa totiž veľké hrobky nestavali – bolo by v nich totiž priveľa voľného miesta a ľahko by sa mohlo stať, že by sa toto miesto zaplnilo ďalšími členmi rodiny. Táto však veľká je. Patrí miestnemu náčelníkovi, ktorý zomrel v roku 1906. Stojí nad ňou drevená stavba podobná jurte a na náhrobnom kameni sa píše, že drevo bolo impregnované vývarom z 10 tisíc konských kostí a práve vďaka tomu tu stojí drevená stavba dodnes. A keďže kone sú pre mongolských Kazachov to najcennejšie, viete si asi predstaviť aký bohatý bol tento náčelník. Cesta sa kľukatí prírodou s nádhernými scenériami, ktoré nám pripomínajú výjavy z iných planét. Je čas obeda a naša sprievodkyňa Erkesh dáva povel vodičom, aby zastavili pri chalúpke na úpätí malého kopca. Zaklope na dvere a dohaduje sa s domácou pani, že by sme si u nich mohli uvariť obed. Tá nám okamžite uvoľňuje izbu, kde si nanosíme stoly, stoličky a všetko potrebné vybavenie. Kuchárka Pako sa pustí do práce a my sa Erkesh pýtame, ako dlho sa s domácou pani pozná. Tá len pokrčí ramenami, že ju vidí prvý krát. Nemáme slov. Toto je kazašská pohostinnosť, o akej sa nám môže doma len snívať. Viete si predstaviť, že by u vás doma niekto úplne cudzí zaklopal na dvere, či si nemôže pre svojich 12 hostí navariť obed a oddýchnuť si chvíľu vo vašej obývačke? Ešte niekoľko desiatok kilometrov a pred nami sa pomaličky začínajú objavovať zasnežené vrcholce mongolského Altaja. Prichádzame do Národného parku Altaj Tavan Bogd. Jeho rozloha je 6362 kilometrov štvorcových a nachádza sa v ňom pätica najvyšších mongolských končiarov Tavan Bogd, čo v preklade znamená „päť svätých“, z ktorých najvyšší Khüiten (čítaj Chuj ten) meria až 4374 metrov. V tejto oblasti žije už od nepamäti nomádska menšina Tuváncov, ktorí sa tu počas celého roka túlajú so svojimi jakmi, kozami a ťavami. Potrebujeme ubytovať a tak Erkesh dohaduje jurtu. Rodina, ktorá v nej býva sa okamžite presťahuje susedom, aby sme sa mali kde zložiť. Na večeru a pohárik pálenky ostáva len starý pán a neskôr sa aj on poberie susedom. Rozložíme si samonafukovacie karimatky a zakutreme sa do spacákov. Dnes sa potrebujeme poriadne vyspať, zajtra nás čaká celodenný výlet pod ľadovcami zdobené končiare altajských hôr. Prvý vstáva Ivan so synom. Venujú sa horolezectvu a majú už za sebou niekoľko zaujímavých výstupov. Odchádzajú teda oveľa skôr ako ostatní, ich cieľom je základný tábor pod Malchin Peak, kde prespávajú horolezci a turisti pred náročným výstupom na tento viac ako 4-tisíc metrový vrchol. Po netradičnej rannej hygiene, kedy sme za najlepšieho priateľa človeka vyhlásili vlhčené servítky sa teplo vystrojíme a do ruksakov hodíme obedové balíčky, ktoré nám Pako skoro ráno pripravovala. Čaká nás takmer dvadsať kilometrová túra. Začíname prudším stúpaním, avšak približne po hodine a pol sa dostávame na planinu, krížom cez ktorú musíme prejsť. Túra sa mení na celkom príjemnú prechádzku, slnko nás pomaly zohrieva a náš cieľ – výhľad na „päť svätých“ vyzerá byť na dosah. Putujeme teda opustenou krajinou nekonečné kilometre a cestou stretávame nomádov so svojimi stádami kôz a jakov. Počasie nám praje a naše úsilie je odmeňované nádhernými výhľadmi. Pred nami sa týčia najvyššie vrcholce mongolského Altaja a my si ticho a s pokorou užívame tieto jedinečné chvíle. Pomaličky sa vraciame naspäť do našej jurty a cestou ešte navštevujeme „supermarket“, teda jurtu, v ktorej predávajú všetky dôležité veci. Nás zaujíma pivo a vykupujeme opäť všetky zásoby. Domáca pani nás ešte hostí čajom a kurdom, čo je sušený jačí syr, a domácimi koláčikmi. Po návrate z výletu usudzujeme, že ešte stále nemáme dosť a tak šliapeme ešte ku plesu, ktoré sme videli na opačnej strane doliny, keď sme schádzali ku táboru. Vybehneme teda na kopec a ideme obísť jazero dookola. Preskakujeme niekoľko malých potôčikov, no posledný je príliš rozvodnený. Obchádzame jazero teda opäť a už sa totálne vyšťavení vraciame ku našej jurte. Ukladáme sa do spacákov a o chvíľu všetci spíme ako drevo. Pred definitívnym návratom do civilizácie navštevujeme ešte rodinu orlieho lovca. Pri hľadaní najlepšieho miesta na fotenie sa pokúšame prebrodiť riečku, no tentokrát je to aj pre náš nezničiteľný UAZík príliš. Kolesá zapadli a divoká rieka začína auto podmývať. To sa nebezpečne nakláňa a posádka z neho vyskakuje skôr, ako by sa mohlo prevrátiť. Pomocou ostatných UAZíkov sa pokúšame vtiahnuť ho von, ale neúspešne. Nakoniec nám pomáha miestny hospodár so svojím ZILom a poriadnym lanom. UAZík však neštartuje, keďže celý motor bol zaliaty vodou. Natlačíme sa teda do ostatných dvoch áut a po hodine jazdy konečne prichádzame do mestečka Ulgii. Ubytúvame sa v hoteli, užívame teplú sprchu, splachovací záchod a pohodlné postele. Zážitky z tejto neskutočnej a človekom ešte len málo dotknutej krajiny si však budeme pamätať navždy.